Volám sa Silvia Škultetyová, pochádzam z Modry a mám jedného syna. Podnikám krátku dobu, 1 rok, podnikám so spoločníkmi.
Vyštudovala som Vysokú školu ekonomickú v Banskej Bystrici, Fakultu ekonomiky služieb a cestovného ruchu. Po ukončení štúdia v roku 1984 som nastúpila pracovať na ONV Bratislava-vidiek, odbor obchodu a cestovného ruchu, na zastupovanie kolegyne počas materskej dovolenky.

Vo štvrtok som mala štátnice, v pondelok som nastúpila do práce – bez akéhokoľvek voľna, prázdnin. To by som už dnes neurobila. Musím priznať, že som si veľmi ťažko zvykala na nové podmienky, na každodenné vstávanie, a hlavne na zvláštne správanie prvého šéfa. Musím však priznať, že to bol človek, ktorý má naučil pracovať a mať prácu rada.  Stala sa zo mňa vlastne vorkoholička.

Po roku, keď sa vrátila kolegyňa, ktorú som zastupovala počas materskej dovolenky, som sa rozhodovala čo ďalej. Nakoniec som sa rozhodla nastúpiť na Okresnú správu cestovného ruchu v Senci. Organizáciu som čiastočne poznala, nakoľko to bola naša podriadená organizácia v predchádzajúcom zamestnaní. V Senci som mala na starosti ubytovanie, služby, kultúru v zariadeniach Okresnej správy CR. Organizácia v tom čase vlastnila Hotel AMUR, chatky, stanový a karavanový kemp,  dostavovali sa nové bungalowy.

Práca bola veľmi zaujímavá, okrem ubytovania sme organizovali jednodňové výlety pre rekreantov, sprostredkovali stravovanie a organizovali „kultúrne leto „. Kultúrne leto mi dalo veľmi veľa, organizovali sme vystúpenia pre rekreantov 3x do týždňa. Zoznámila som sa s množstvom umelcov, ale i „umelcov“. Vystupovali u nás mnohí úspešní umelci – Jožko Zima, Beata Dubasová, v tom čase začínajúci Bukasový Masív, a množstvo iných. Boli to krásne roky, rada na ne spomínam.

V Senci som prešla rôznymi prácami, i funkciami pred „revolúciou“ i po nej. Založili sme cestovnú kanceláriu, po „revolúcii“ sme prevádzkovali zmenáreň. Keď však bolo treba, pracovala som i na recepcii v Hoteli Amur, alebo v kempe, ak bolo treba, upratovala som, jednoducho nevyhýbala som sa žiadnej práci. Často sa mi smiali, či to nie je pre mňa ponižujúce, ale vždy som to brala tak, že za robotu sa hanbiť netreba. Prešla som naozaj všetkým – vedúca CK, vedúca prevádzky. Po materskej som jeden rok pracovala na DU v Bratislave. Tam som však vydržala iba rok, bola to práca, ktorá ma nenapľňala, práve naopak, išlo o prácu ktorá ma priam ubíjala – teda ani nie práca, ale praktiky s ktorými sa stretávam nepriamo i dnes.

Po roku som sa vrátila späť do Senca, vtedy už na Správu cestovného ruchu. Po „revolúcii“ zrušili ONV a organizácia prešla pod mesto Senec. Tu sme v tom období založili TIK, v ktorej som pracovala niekoľko rokov. Potom som opäť prešla pracovať na prevádzku – Slnečné jazerá, ako vedúca prevádzky. Po čase som sa stala riaditeľkou tejto mestskej organizácie, ktorú sme v roku 2009  transformovali z príspevkovej organizácie na s.r.o.-čku.

K 31.12.2009 som v organizácii prestala pracovať. Pol roka som bola na Úrade práce. Rozmýšľali sme s bývalým kolegom, čo budeme robiť ďalej, až sme sa nakoniec rozhodli, že budeme pokračovať v práci v cestovnom ruchu a od septembra 2010 prevádzkujeme penzión v Zázrivej, s názvom Penzión Slnečný dvor.

V penzióne sme 3 spoločníci, všetky práce si zatiaľ vykonávame sami. Na „staré kolená“ som sa  naučila robiť veci, ktoré som nikdy pred tým nerobila. Je to však veľmi zaujímavá práca, aj keď náročná. Práca s ľuďmi je vždy náročná ale krásna.

Webstránku www.penzionslnecnydvor.sk, ktorú sme sprevádzkovali koncom minulého roka si robím komplet sama. Musím sa však priznať, že to robím iba vtedy, keď mám na to „náladu „ , pretože písanie a štylizovanie nie je práve moja obľúbená činnosť. Ale je to zaujímavé, a už som sa pristihla, že to dokonca robím rada. Hlavne,  keď mi niekto povie, akú máme peknú web stránku, prebudí sa vo mne ješiťáčka, a hneď  sa  pustím  do práce na web stránke.

Toto je krátky príbeh mojej pracovnej kariéry. Ak Vás zaujal, som rada, ak nie, aj tak som rada, že som mohla niekde napísať svoj príbeh.

Prajem všetkým e-ženám veľa úspechov.