Ako v sebe objaviť chuť a silu žiť vďaka nevyčerpateľnému optimizmu

Ako zdolať rakovinu a prijať ju ako dar? Ako sa vyrovnať so smrťou vlastných rodičov a aj vďaka tomu vyriešiť v sebe mnohéAko v sebe objaviť chuť a silu žiť  vďaka nevyčerpateľnému optimizmu osobné traumy? Moje meno je Zuzana Oršulová.
V rozhovore, ktorý so mnou robila Gabi Revická vám prezradím, ako som práve vďaka chorobe pochopila a vyriešila v sebe mnohé traumy, ktoré sa mi počas života prihodili a zároveň, ako som svoj životný optimizmus poňala za svoju životnú cestu a správne nasmerovanie.

Cesta k prekonaniu životných traum

Každý z nás vo svojom živote zažil chvíle, keď sme si mysleli, že všetko v našom živote ide presne podľa plánu a v tom, do nášho života vstúpi situácia, ktorá nás totálne rozbije a náš dobre fungujúci život, sa obráti hore nohami. Práve tieto situácie chtiac-nechtiac, poznajú viacerí z nás. Vďaka nim si dokážeme uvedomiť, o čom naozaj život je a viac si vážiť bežné veci. Mám 34 rokov a počas svojho života som si prešla neľahkou cestou. V rozhovore vám prezradím, ako som sa naučila vnímať svoju chorobu ako dar a ako som práve vďaka nej pochopila možné súvislosti svojich ťažších životných situácií.

Bola som živé malé dievča

Ako malé dievča, som bola veľmi živé dieťa a neustále som vymýšľala rôzne šibalstvá, niekedy som pripomínala skôr chlapca ako dievča. Som najmladšia z troch súrodencov mám staršiu sestru Katku a brata Michala. Naši rodičia boli milujúci a snažili sa nám dopriať všetko, po čom naše srdiečka túžili. Keď som mala 7 rokov zomrel nám ocino na infarkt. O 6 rokov neskôr zomrela aj naša mamina, zvíťazila nad ňou Ako v sebe objaviť chuť a silu žiť  vďaka nevyčerpateľnému optimizmurakovina. Po jej smrti sa celá rodina zomkla a pomáhal nám snáď každý, kto vedel. Aby nás najstarší brat uživil, rozhodol sa, hoci veľmi nerád, odísť na určitý čas pracovať do Anglicka. V tomto období, nám boli veľkou oporou krstní rodičia. Počas bratovej neprítomnosti sa o mňa starala sestra Katka, ona bola v podstate tiež ešte len dieťa a bohužiaľ tiež veľmi rýchlo dospela, pretože sa museli obaja postarať o mňa, najmladšiu sestru.

Ako sa vyrovnať so smrťou rodičov alebo čo sa deje, keď potláčame emócie

Už počas základnej školy som si postupne začala uvedomovať, že mi obaja rodičia stále viac a viac chýbajú a v podstate, že sa na nich hnevám, že nás tu nechali samých. Nevedela som prijať fakt, že ma majú vychovávať súrodenci, tak som v sebe začala podporovať hnev a zlosť vlastne na celý svet. Svoj hnev a zlosť na celý svet som zvádzala len vo svojom vnútri, no navonok som bola stále usmiata, optimistická a snažila som sa obklopovať kamarátmi, ktorým som bola ochotná vždy pomôcť. Tak som sama vyhľadala psychologičku, ona veľmi rýchlo pochopila, že nemám v sebe vysporiadaný smútok za rodičmi a môj vonkajší úsmev je len zásterka. Tak sa snažila svoje emócie uvoľniť, no ja som jej to tesne pred koncom sedenia stopla. Takže som to v sebe opäť potlačila. Potlačené emócie sa podpísali na vzájomnom vzťahu s mojou sestrou Katkou. Začali sme sa vzájomne od seba vzďaľovať, až to dospelo do fázy, že sme si nemali moc čo povedať. Vytvorili sme si na seba navzájom nejaký názor bez toho, aby sme si to odkomunikovali.

Keď sa sen o vlastnej rodine rozplynie ako ranná hmla

Ako roky plynuli, som sa začala nezdravo stravovať a vlastne jedlom obaľovať svoje potlačené emócie. Postupne som siAko v sebe objaviť chuť a silu žiť  vďaka nevyčerpateľnému optimizmu uvedomovala, že aj ja túžim mať svoju rodinu a partnera, v ktorom nájdem oporu a lásku. Ani som nevedela ako a do cesty mi prišiel muž, o ktorom som vždy tajne snívala. Po roku spoločného bývania sme sa vzali a od toho momentu sme sa spolu snažili mať dieťa, no žiaľ nedarilo sa. Asi po 2 rokoch neúspešného snaženia sa otehotnieť prirodzenou cestou, sme sa spolu rozhodli podstúpiť rôzne vyšetrenia, ktoré vyvrcholili umelým oplodnením. Pre nás oboch vyšetrenia, aj samotné umelé oplodnenie bolo veľmi stresujúce. Pretože zrazu sa náš sexuálny život zmenil na niečo nalinkované a plánované, čo si odnášal náš vyájomný vzťah. Celkom naše snaženie sa trvalo asi 7 rokov. Posledný vklad oplodneného vajíčka bol úspešný, ale žiaľ pár dní po potvrdení tehotenstva som začala krvácať a o dieťa sme prišli. Aj keď som sa vyplakala, nakoniec som si povedala, že tá malá dušička nebola určená pre nás a tak to malo byť. Práve toto bol moment, keď som si začala uvedomovať, že je potrebné niečo zmeniť, no stále som nevedela, čo presne to má byť a čo mi tým osud chcel povedať. Bola to pre nás oboch obrovská rana. Matúš je zo 4 súrodencov a každý z nich okrem neho má 2 deti, o to väčšia bola naša vzájomná túžba mať rodinu.

Keď vďaka uponáhľanému životu nevidíme podstatu života

Keďže sa nám stále nedarilo, obaja sme sa snažili viac sústreďovať na prácu. Pracovala som v administratíve a nevedomky som začala na seba vyvíjať nátlak, že musím všetko spraviť na 130% a musí to byť v daný deň, keď som si to naplánovala. Pri tomto pracovnom nasadení som chcela zabudnúť na to, že sa nám nedarí. Tak som popri práci ešte chodila upratovať a pri tom som z ničoho nič odpadla. Myslela som si, že ide asi len vyčerpanie.

Ako v sebe objaviť chuť a silu žiť  vďaka nevyčerpateľnému optimizmuNo osud to mal inak vymyslené. Tak v roku 2020 prišla do nášho spoločného života, ďalšia rana osudu. Po ešte niekoľkých odpadnutiach a následne po vyšetreniach mi diagnostikovali nádor 4.stupňa na mozgu. Pre mňa to bol v momente stanovenia diagnózy obrovský šok, pretože celý život som sama seba presviedčala, že niečo také ako rakovina sa mi vyhne širokým oblúkom. Po ďalších dodatočných vyšetreniach lekár usúdil, že nádor musí ísť von a bude potrebná chemoterapia a rádioterapia. Pri vstupe do onkologického pavilónu som si to uvedomila naplno. "Áno je to naozaj pravda, naozaj som tu mám rakovinu - to najobávanejšie slovo, ktoré som sa celý život bála vysloviť a čo teraz?" Nádor mal našťastie len 1,5 cm. Ešte pred hospitalizáciou som si začala uvedomovať, aký uponáhľaný život som viedla, začala som rozmýšľať, čo mi život chce chorobou povedať a prečo som sa dostala až sem. Pred samotnou operáciou ma prepadol obrovský strach, či sa vôbec preberiem, či sa to podarí, či som videla Matúša pred tými lietačkami v nemocnici poslednýkrát. Operácia sa našťastie podarila a lekári vybrali nádor celý.

Čo som si uvedomila po operáci mozgu

Pooperačná histológia ukázala, že sa jednalo o najzhubnejší nádor na mozgu. Hneď po operácii som si uvedomila, že už viem čo musím vo svojom živote zmeniť. Viem, že nádor prišiel ako záchranné koleso. Vďaka chorobe sa mi sestra stala najlepšou priateľkou, pochopila som, že sa musím konečne odpútať od smrti svojich rodičov a taktiež od silnej túžby mať vlastné dieťa. Svoju myseľ som nastavila na to, že keď mi bolo dopriate to, aby som sa po 6 hodinách na operačnom stole prebrala a mohla som sa hýbaťAko v sebe objaviť chuť a silu žiť  vďaka nevyčerpateľnému optimizmu a dýchať, tak nasledujúcu liečbu musím a chcem zvládnuť najlepšie, ako sa len dá aj pomocou rôznych alternatívnych spôsobov podpornej liečby. Opäť sa zomkla celá rodina, každý jej člen prispel k môjmu ozdravnému procesu. Vtedy som pochopila, že na to, aby som bola šťastná, nemusím mať len a len vlastné dieťa ale, že oveľa väčšie šťastie je, mať okolo seba milujúcu rodinu a priateľov a to je pocit na nezaplatenie. Vďaka najbližšej rodine som hlavnú liečbu zvládla bravúrne, bez akýchkoľvek nežiaducich účinkov a zároveň som svoju myseľ otočila o 180°.

Dnes viem, že je nesmierne dôležité vnímať krásu okolitého sveta ako spev vtákov, šum lístia a kopec iných bežných vecí, ktoré v dnešnom uponáhľanom svete nevidíme, alebo skôr nechceme vidieť. Začala som sa riadiť myšlienkou, že si chcem užiť každú jednu chvíľu svojho života, naplno milovať ľudí, ktorí pri mne stáli. Uvedomila som si, že trápiť sa nad vecami, pri ktorých nejde o život nemá zmysel a že odpútanie sa od minulých traum je pre nás všetkých tá najlepšia voľba.

Zuzana Oršulová
VirtualkaOrsulova.ezeny.sk

 

  

Prihlásenie

Táto stránka používa cookies. Viac info