Moje webstránky:
www.nasarodina.sk
www.zelajsi.sk
Čo ma inšpirovalo k online podnikaniu:
Keď som chodila na strednú či vysokú školu, stále som mala pocit, že som akási „iná". Nerozumela som tomu, prečo... Až na vysokej škole som zistila, čím to je – nechcela som sa proste len tak niekde zamestnať, ako chcela som čosi vytvoriť, čosi svoje, uviesť to do života. Bavilo ma vymýšľať vízie, realizovať svoje sny.
Na začiatku kariéry som viedla prílohu istého mienkotvorného denníka. Chcela som sa najprv zamestnať, zistiť, či mi to nebude predsa len vyhovovať. Nebolo to ono. Nebavilo ma stále riešiť podrazy kolegov, riešiť veci za druhých, pozerať sa na to, ako sa odmietajú dobré nápady.
A tak som si povedala, prečo by som neskúsila vydávať vlastný časopis. Vzala som si nie malý úver a vrhla sa na vydavateľskú činnosť. Šesť mesiacov sa mi časopis darilo vydávať, vedela som zohnať inzerciu už na pokrytie dvoch tretín nákladov. Ale bola som na všetko sama. Po zasadaní rodinnej rady sme sa zhodli, že bez dobrých manažérov inzercie a aktívnych spolupracovníkov to nepôjde. Časopis som teda s ťažkým srdcom prestala vydávať a úver splácam dodnes. Ale skúsila som si splniť svoj sen, a to mi za to stálo.
Časopis ostal v internetovej verzii, a tak sa ju rozhodla rozvíjať. Po dvoch rokoch práce a zmene názvu napokon vznikol portál NašaRodina.sk. Portál skĺbil praktické rady rodičom so zábavou. Možno na ňom nájsť rady o výchove, tehotenstve, pôrode, videá o pôrode či starostlivosti o deti, recepty, fórum, inzercia, úlohy pre škôlkarov a školákov. Prihlásení užívatelia si môžu posielať tajné správy, maily, môžu chatovať, ukladať si svoje fotoalbumy, videá a vytvárať internetové denníčky – blogy.
Na portáli je stále čo zdokonaľovať, stále ma napadajú nové a nové nápady, ako ho rozvíjať. Najnovšie sme začali spolupracovať s portálom ponúkajúcim ubytovanie v kúpeľoch, chatách a relaxačných zariadeniach v Čechách a na Slovensku. Verím, že v lete mnohí z čitateľov ocenia možnosť nájsť si relax za dobrú cenu.
Návštevnosť portálu NašaRodina.sk je približne 50-tisíc až 60-tisíc ľudí mesačne a stále rastie. Príjem z predaja reklamy už začína byť zaujímavý na samostatné podnikanie. A nehovorím o tom, že som sa už naučila aj základy programovania, tvorby banerov a webových stránok.
V rovnakom čase, ako som začala tvoriť internetovú stránku, som sa zároveň rozhodla založiť neziskovú organizáciu, ktorá by plnila sny umierajúcich a ťažko chorých detí. Videla som v televízii film o americkej organizácie Make a wish, ktorá splnila sen umierajúcej 18-ročnej dievčinke. Film ma veľmi dojal a odvtedy ma trápilo len jediné - prečo vlastne u nás nie je takáto organizácia?!
Napísala som priamo do americkej centrály Make a wish s tým, že chcem založiť ich pobočku u nás, ale odpoveďou som bola sklamaná. Údajne je zoznam čakateľov na zaradenie k tejto organizácii taký veľký, že by sme na to čakali tri roky. To sa mi zdalo ako nekonečne dlhý čas, nuž som sa rozhodla založiť u nás organizáciu ŽELAJ SI – www.zelajsi.sk.
Najschodnejšia cesta bola založiť občianske združenie, nuž som nahovorila pár kamarátok, aby do toho išli so mnou, a o pár dní sme už držali v rukách oficiálny papier, že sme na svete.
Želaj si splnilo za štyri roky svojej činnosti už takmer tri stovky detských najrôznejších želaní (všetky sú na webe www.zelajsi.sk). Plníme možné i nemožné, od nakupovacieho dňa, cez lietanie v helikoptére, stretnutie s Kelly Family či vecné dary. Mňa osobne najviac dojímajú príbehy umierajúcich detí, tým by som vedela priniesť modré z neba. Želaj si sa úspešne rozbieha, k organizácii sa pridáva stále viac a viac dobrovoľníkov, ochotných pomôcť – všetko sú to ženy.
No a čo teraz? Teraz, keď už všetko funguje, ako má, ma opäť začali „žrať mrle" a premýšľam, čo zase nové vytvoriť, zorganizovať, spustiť. Rozhodla som sa splniť svoj najväčší sen – založiť si vydavateľstvo. Vlani som vydala publikáciu pre tehotné ženy, pomaly chcem pokračovať s ďalšími titulmi. A možno niektorý bude aj odo mňa.
Písanie je moja slabosť, nevedela by som bez neho žiť... A ani bez práce... Keď vás práca baví, zvonia vám telefóny, stále čosi vybavujete, beháte z jedného miesta na druhý, ani neviete, ako vám ubehne čas. Takýto život ma napĺňa. Chodiť tridsať rokov ráno do jednej roboty a potom domov by ma ubíjalo. Teraz neviem, čo mi ktorý deň prinesie, a to je na tom zaujímavé.
