Cesta do duše vedie aj cez ticho

Viem byť ticho dlho, bezbolestne, sama aj v spoločnosti druhých ľudí. Vďaka introvertnej povahe mi to ide akosi ľahšie a nič ma to nestojí. Do konverzácie sa opäť zapojím, keď to uznám za vhodné. Čo však znamená byť v tichu organizovane som vôbec netušila. Zvedavosť ma presvedčila vyskúšať niečo nové a prihlásila som sa na Pobyt v tichu. Objavil sa mi „náhodou” pred pár týždňami na Facebooku, keď som rozmýšľala nad letnou dovolenkou. „Strávim ju na Liptove a tentoraz v tichu,” vyhlasovala som pred cestou, na ktorú sa mi posledný augustový týždeň veľmi nechcelo. 

„Čo tu budem robiť?” 

Organizátorky a terapeutky Miška a Janka mi na začiatku vysvetlili o čo ide, no vôbec ma to neupokojovalo a víťazila nado mnou obava z neznámeho. Netušila som, čo sa bude nasledujúci týždeň diať. Tajne som si predstavovala, že vďaka tichu vstúpim do meditatívneho stavu, ktorý pretrvá niekoľko dní, vďaka čomu pocítim nirvánu alebo istý druh osvietenia. Prekvapilo ma teda, že sa program skladal z úplne bežných činností pri pobyte v horách len s jednou podmienkou - zatvorenými ústami počas štyroch dní. 

Repertoár možných aktivít som vyčerpala hneď prvý deň. Čítanie jedinej malej knihy, ktorú som si priniesla, riešenie sudoku hlavolamov, opaľovanie, prechádzky v prírode, siesta, sledovanie televízie, tanec a denníkové zápisky. V nich sa mi striedali rôzne pocity, od sťažností, cez frustráciu, nudu až po nadšenie a radosť. Mojou hlavnou úlohou bolo vyplniť si čas medzi jednotlivými jedlami, ktoré organizátorky pripravovali samy a s láskou. Vďaka tomu som objavila čaro jedenia v tichu. Je tak jednoducho dostupné, no napriek tomu sa k nemu v bežný deň nedostanem.

Cesta do duše vedie aj cez tichoKto sa bojí, nech nechodí do lesa

Bývali sme v prenajatej chalupe na konci dediny vo Veľkom Borovom. K domu bol pripojený bufet, ktorý prevádzkovali majitelia a denne pripravovali pochúťky pre okoloidúcich turistov: polievky, langoše, hranolky, halušky a čapovali vychladenú kofolu alebo pivo. Asi po troch dňoch som sa odhodlala a hanblivo som si vypýtala  čapovaný nápoj bez slov. Pri kase našťastie porozumeli môjmu želaniu napísanému na papieri. Keďže som riešila, čo si o mne druhí myslia a na viac objednávok som sa nezmohla! 

Ďalším interakciám som sa radšej vyhýbala. Prechádzky osamote v prírode boli pre mňa vykúpením a zároveň výzvou. Výhodou však bolo, že som túto oblasť nepoznala a chodila som do terénu intuitívne. Objavovanie nových území tak ulahodilo mojej dobrodružnej povahe. Možností na všetky svetové strany bolo neúrekom: poľana Svorad, Ráztocký vodopád, Mlyny Oblazy, dedina Huty, Kvačianska a Prosiecka dolina. Sledovala som značky na stromoch a informačné tabule. Každý deň som predlžovala prechádzky a nadobúdala pocit bezpečia. Niektoré chodníky boli plné turistov. Zdravila som ich s úsmevom alebo tichým „dobrý”, čo mi automaticky vybehol z úst, keď ma okoloidúci pozdravili. Často som sa im však vyhýbala a potreba osamotenia sa stupňovala. Úplný pokoj prichádzal po zatmení, kedy sa končila aj zvoncová symfónia, ktorú hrávalo stádo oviec každý deň, keď chodilo okolo nás niekoľkokrát na pašu. Večer ma neotravoval žiadny svetelný ani zvukový smog, na aký som v meste zvyknutá. Vládla tam tma a úplné ticho.

Cesta do duše vedie aj cez ticho„Ale ja to viem lepšie!”

Štyri dni v tichu boli pre mňa málo. Rozhodla som sa, že budem ďalej pokračovať aj keď ostatní už naokolo rozprávali. A vtedy to prišlo! Zvedomila som si ako ľahko mi naskakuje potreba hovoriť, reagovať na druhých, keď rozprávajú podľa mňa bludy alebo podávajú neúplné informácie. „Veď od toho som tu, aby som druhých poučovala, lebo ja to viem najlepšie!” prihováralo sa mi ego. 

Ďalšou skúškou bol zápas v bedmintone. V chalupe som našla dve použité rakety a vyzvala som na súboj Jankinho malého syna, Tomáša. Netušila som však, že je úplný začiatočník. Ako mu vysvetlím pravidlá, keď nemôžem rozprávať? Ukazovala som mu, ako sa podáva a naznačovala, že cieľom hry je udržať košík čo najdlhšie vo vzduchu. Ten náš padal k zemi rýchlejšie ako hnilé hrušky. V tomto prípade však nešlo o športový výkon. Čo-to sme potrénovali, keď Tomáš prišiel s nápadom triafať sa do konkrétnych predmetov a neskôr územia, za čo sme získavali extra body. Do hry sme zapojili aj majiteľa, keď nám na rebríku zachraňoval zatúlané košíky na streche. 

Kto je zvedavý, bude skoro starý

Medzitým sa pýtala k slovu aj zvedavosť. Cítila som ju ako vlnu, ktorá prichádzala zvnútra smerom von a vytvárala tlak. Niesla so sebou rôzne otázky a nútila ma overiť si ich hneď a zaraz. Odolala som. Najprv ma zožierala, potom zmizla a v nečakanej chvíli sa opäť objavila. Odpoveď mi napokon prišla vo forme útržku rozhovoru, ktorú som začula u niekoho iného alebo som sa ju vôbec nedozvedela. Postupne som pracovala s nutkaním neustále klásť otázky a uvoľnila som sa.  

Cesta do duše vedie aj cez tichoUvedomenia sa stupňovali vďaka terapiám šitým na mieru. Od šiesteho dňa som už opäť hovorila. Chcela som toľko toho povedať, no slová sa zo mňa len pomaly sypali. Popritom sa zmenil aj program. Ranná rozcvička a prechádzky mi síce každý deň rozhýbali telo, konštelačné vhľady mi však poskytovali iné zážitky, tarotové karty priniesli nové odpovede, hormonálna joga rozšírila vedomosti o fungovaní orgánov, cez meditácie a vizualizácie som cestovala vesmírom a osobné konzultácie mi pomohli upratať si v životných prioritách. Obe terapeutky sa vlastnou expertízou dopĺňali a citlivo vytvárali bezpečný priestor na otvorenie aj 13. komnaty. Tú moju som dobre prevetrala a prepustila, čo mi už neslúži. Zdieľanie pri ohni potvrdilo, ako každá z nás zažívala ticho inak a odhaľovala v ňom svoj poklad.

A čo teraz?”

Zážitky z pobytu v tichu integrujem dodnes. Osvietenia som sa síce nedočkala, ale kolegyňa mi tvrdí, že som sa zmenila, lebo sa viac smejem na jej vtipoch. Tých zmien bolo viacero. Dnes už viem, že ticho má liečivé účinky a že sa k nemu budem vedome vracať. Stačí, keď si zavriem ústa a budem pozorovať, čo sa vo vnútri aj okolo mňa deje. Veď „niečo bude”. Táto legendárna veta sa dodnes traduje v mojej rodine. Hovorila som ju s istotou už ako dieťa, keď som si sadala na nočník pred televízorom. Dnes už zo mňa televízna maniačka nie je, ale vášeň pre nové zážitky a dobrodružstvá na vlastnej koži som si zachovala doteraz.

Eva Kopecká 

 

Cesta do duše vedie aj cez ticho

 

Prihlásenie

Táto stránka používa cookies. Viac info