Otužilá morská panna

Z otužovania sa stala akási módna vlna a teraz som akoby súčasťou stáda. A to ja veľmi nerada… Začala som pred dvoma rokmi úplne intuitívne. Bolo to pri mori koncom septembra. Voda bola už dosť studená a zistila som, že keď som v nej dlhšie, cítim sa super. Rozhodla som sa, že to skúsim aj doma, ak budem vládať. Zrazu sa stalo, že už bol ľad a ja som v pohode vošla do vody. Potom sa som sa vybrala na jeden kurz zistiť niečo viac a pokračovala som. Neskôr sa spustila taká vlna poloprávd a bludov o otužovaní, že sa mi do tej vody ani nechcelo. Odvtedy sa kúpem výlučne v noci. Sama. A mám veľmi vtipné zážitky…

Bola som sa bicyklovať. Neskoro v noci. Napadlo mi, že sa okúpem. Bol koniec februára, začiatok marca. Dosť fúkalo. Našla som zátoku, kam nikto nechodí a šup do vody. Ako som v tej vode stála, odrazu prišlo na pláž päť chalanov. Poobzerali sa naokolo, či tam niekto nie je a vytiahli džointa. Spokojne si zapálili. Ja vo vode. 3 minúty. 5 minút. 8 minút! Hanba- nehanba, stiahnem brucho, idem von, veď mi ide o život. Pohľad na ich tváre mám pred očami dodnes! Aký dobrý matroš pofajčievajú, keď im pred očami z jazera vyliezajú morské panny v najlepších rokoch. Myslím si, že chalani odvtedy trávu nefajčia. Alebo, že by predsa?

Ďakujeme za reálny príbeh z pera Jasny Bosnič Opavskej a zároveň vás pozývame na autorské stretnutia, na ktorých sa budeme pýtať na vašu tvorbu, ak hľadáte spôsob, ako s ňou začať, motivovať vás, aby ste prebudili svoju kreativitu. Pokiaľ radi maľujete, pridajte sa k nám a domaľujte príbeh. Jednoducho ho vyjadrite obrazom, kým ho ostatní vyjadria slovom. Ak máte iný nápad, ako by ste sa zapojili, napíšte nám o ňom.