Vo svojom podnikaní je unikát, úlohu v tom zohrala aj nepríjemná nehoda

Citát: „Ak sa niečo urobiť dá, urobte to hneď. Ak to nevyjde, hľadajte ďalšiu možnosť.“

PETER ŠTAFFEN (34) je rodený Bratislavčan. Má dve vysoké školy, plnú hlavu nápadov, vlastnú firmu, chránenú dielňu a v podnikaní vo svojom odbore je to Slovenský unikát. Po pol hodine s ním máte pocit, že nič nie je nemožné. Peter je totiž už 18 rokov na invalidnom vozíku. Žije však oveľa aktívnejšie a zmysluplnejšie ako ktokoľvek z nás.

Miluje prírodu, plávanie, šoférovanie, lámanie zdanlivo neprelomiteľných paragrafov pre dobrú vec, a ak mu to dovolia povinnosti, rád loví ryby. Prečo sa rozhodol pre to, čo robí a kto mu je oporou v práci i v živote?   

Peter, začnem asi rovno od vášho úrazu. Kedy a ako sa vám stal?

V druhom ročníku obchodnej akadémie. Cez prázdniny som bol v Chorvátsku a pri fotení som spadol do mora. Dovtedy som mal celkom bežné detstvo – zdravý chalan, ktorý sa venoval rôznym športom a záľubám. Od horolezectva cez volejbal, basketbal, futbal, bojové športy… Voľný čas i prázdniny som trávil na školskom dvore, ktorý som mal cez dve ulice, na beach volejbalových kurtoch na bratislavskej Patrónke, alebo v prírode na Železnej studničke. Všetko som mal poruke.

Ako takýto životný zlom prežíva akčný 16-ročný chalan?

Zo začiatku som si asi ani neuvedomoval, aké vážne to so mnou je. Samozrejme, v prvých chvíľach na ružinovskom ÁRO, mi bolo ľúto, že som nemohol chodiť s deckami von. Ale nemal som tendenciu smútiť ani sa ľutovať. Určite prišli momenty, keď som si povedal – mohol si chodiť... No uvedomil som si, že je to tak, ako to je a skôr som riešil, ako pokračovať ďalej. Denne som totiž riešil úplne iné problémy. Či budem vedieť dýchať, či mi nebude zle, zima... tie stavy boli zvláštne a to, či budem alebo nebudem zase môcť hrať futbal, bolo asi to posledné, na čo som vtedy myslel.

peter 1 Kto vás vtedy aj psychicky držal nad vodou?

Najviac rodičia a kamaráti. Rodičia boli so mnou deň aj noc. Kamaráti ma navštevovali denne. Niekedy u mňa bolo aj 10 – 15 ľudí a prichádzali aj cez víkendy. Bolo fajn zistiť, akých ľudí okolo seba mám. Tí priatelia zo základnej i strednej školy mi ostali dodnes. Ďalších som stretol na vysokej škole v Banskej Bystrici a Sládkovičove.

Tri mesiace na lôžku musí byť pre aktívneho chalana dosť nepríjemná nuda...

Vôbec som to neriešil. Myšlienky o nude som hneď na začiatku vypustil z hlavy. Ale je pravda, že ten čas tam beží tak inak... Už aj vtedy, ale hlavne teraz s odstupom času mi to príde ako jeden celý dlhý,ale fakt dlhý deň. Neriešil som, či je to týždeň, mesiac, alebo rok.

Nakoniec to boli dva roky, čo ste boli mimo bežného i študentského života.

Áno. Štúdium na strednej škole som mal prerušené na dva roky. Z ÁRO som sa totiž na jeseň roku 1998 odišiel liečiť do Kováčovej. Na moje narodeniny 19. decembra ma pustili na sviatky domov. Všetci tí, čo ma nemohli prísť pozrieť do Kováčovej, pokračovali v návštevách u nás doma. Mali sme plný byt. (smiech) Potom som sa vrátil späť a v podstate rok sa mi striedali obdobia, keď som bol na liečení alebo doma. Moja rehabilitácia však nepriniesla to, čo by som čakal. V ťažkom stave som sa ocitol na bratislavských Kramároch, kde som absolvoval niekoľko ťažkých operácií. Po nich som už v máji 2000 začal so svojou rehabilitáciou v severočeských Teplicích. Tam sa začali diať veci! Z pôvodných 41 kíl, ktoré som mal pri príchode, som za dva a pol mesiaca odchádzal s 20 kilami navyše. Veľa som plával a zdravotný stav sa mi upravil natoľko, že som sa mohol vrátiť na strednú školu. Nebolo to jednoduché, po dvojročnej pauze, ale za pol roka som to všetko dobehol.

Ale asi ste nezasadli klasicky do lavíc? 

Študoval som na báze takého skoro individuálneho plánu. Učitelia boli skolaochotní prísť aj za mnou domov. Tretí aj štvrtý ročník som skončil s vyznamenaním, ako prvé dva pred úrazom. Počas celého toho obdobia som v Teplicích stále rehabilitoval. Aj neskôr, keď som začal v roku 2003 externe študovať na vysokej škole v Banskej Bystrici. Túžil som ísť na právo, no pre môj zdravotný stav sa mi to nepodarilo. Ale dostal som sa na štúdium medzinárodných vzťahov a politológie. Ukončil som ho v roku 2013 s dvomi doktorátmi. Medzitým ma v roku 2008 vzali aj na to právo, ktoré som skončil s magisterským titulom. Teraz si už dokončujem „len“ rigorózne skúšky. (smiech…) Bol som rád, že som sa tam dostal.

Ubehlo to veľmi rýchlo, ale stálo to za to. Mal som okolo seba veľa skvelých ľudí. S jedným z nich, so spolužiakom Jankom, teraz spolu pracujeme vo firme. Zložil som obchodnú spoločnosť a chránenú dielňu.

Takže všetko to, čo sa vám v živote stalo, asi malo aj svoj hlbší zmysel. 

Je to možné. Neviem, čo by som robil, keby to bolo inak... ale po škole som zo začiatku ešte vôbec netušil, či budem robiť právo, alebo sa niekde zamestnám. Po pár neúspešných pohovoroch na miesto koncipienta v advokácii som sa rozhodol urobiť si vlastný svet. Už od roku 2011 som mal zaregistrovanú firmu L&P (Law and Political Science Agency). Oslovil som kolegu Janka, či by so mnou do toho išiel a on súhlasil. Otvoril som chránenú dielňu. Celý koncept firmy som pripravoval cez dva roky a naplno fungujeme už niečo vyše roka. Máme prvé projekty, ktoré pomaly púšťame medzi verejnosť a uvidíme, aký záujem bude o naše služby.

V čom je vaša firma iná, špecifická? 

peter 3Najmä v tom, že nepoznám vyslovene chránenú dielňu s takým širokým zameraním, ako máme my. A už vôbec nie, že by nejakú založil takto postihnutý človek a pustil by sa do takého širokého spektra činností. Od poskytovania administratívnej pomoci, cez mimoškolskú vzdelávaciu činnosť, reklamnú činnosť, podpora reklamy. Máme aj zameranie na ochranu osobných údajov a ešte sociálny segment. Snažíme sa radiť a pomáhať ľuďom s postihnutím pri komunikácii s úradmi štátnej správy a samosprávy, aby sa odbúrali také nežiadúce účinky ako napríklad prieťahy v konaní s úradmi alebo nedorozumenia pri vybavovaní kompenzácií na ktoré majú postihnutí občania nárok. Taktiež je našou snahou aby postihnutý človek dostal všetky potrebné informácie. Chceme tiež týmto ľuďom vštepovať vedomosti, na čo majú nárok a čo im ako postihnutým zákon umožňuje. Buď im len poradíme, alebo všetko vybavíme za nich.

Obiehať úrady nie je jednoduché ani pre nepostihnutého človeka. Aké máte skúsenosti vy?

Pozitívne aj negatívne. No to nezáleží od úradu, ale ľudského faktora. Niekedy prichádza k zbytočným nedorozumeniam. Napríklad má postihnutý človek zlý deň. Úradník mu povie niečo, čo nemyslí zle, ale postihnutého človeka sa to dotkne. Alebo môže mať zlý deň úradník, a keď mu postihnutý položí, pre neho, banálnu otázku, ktorú úradník počuje niekoľkokrát za deň, vybuchne. Lenže, v tej chvíli by si mal uvedomiť, že on tam sedí ako radca a mal by byť naozaj nápomocný.

Ďalšia vec, nielen pri úradoch, je bezbariérovosť. Ako ju vnímate?

Ono je to celkovo „zapeklitý“ problém. Ono totiž nestačí urobiť len nájazd na invalidný vozík. Každý postihnutý má inú diagnózu. Sú aj chodiaci postihnutí, alebo takí, ktorí majú problémy so zrakom či sluchom. Niektorí vozíčkari prejdú samy aj strmý kopec, no napríklad ja by som to bez pomoci nezvládol. Zatiaľ však ešte neexistuje žiadny ucelený systém, kde by ste sa dozvedeli, pre koho je ten či onen úrad bezbariérový, alebo komu tam treba osobnú asistenciu. A to som ešte nespomenul konštrukciu tých starých budov, kde často úrady sídlia. Tam je človek rád, keď nájde aspoň plošinu či výťah. Nové budovy už sú zväčša na toto prispôsobené.

peter4

Postupne už k tomu smeruje aj verejná doprava. Využívate ju?

Neviem, ako by som to zvládol s vozíkom. Preto som si urobil vodičský preukaz a som plnohodnotný účastník cestnej premávky. (smiech)

To ste potom dosť sebestačný.

Áno, ale bez osobných a pracovných asistentov by som nebol schopný začleniť sa do spoločnosti. 

V čom vy vidíte problém zamestnávania postihnutých ľudí?

Keď sa na to pozrieme zo širšieho uhla, asi v školstve. Zamestnávatelia sa už totiž snažia vytvárať pracovné miesta, ale otázka je, ako na ne školstvo pripravuje postihnutých ľudí? Ako ich integruje medzi rôzne študijné programy, aby boli konkurencieschopní na trhu práce? Darmo zamestnávateľ vytvorí pracovné miesto pre postihnutého účtovníka, keď človek, ktorý by na danú prácu aj mal predpoklady, nemal príležitosť vyštudovať príslušnú školu. Ono to zapadá pekne jedno do druhého. Kým nebude školský systém schopný týchto ľudí integrovať priamo a bude študentov segregovať na študenta s postihnutím a študenta bez postihnutia, vždy tu bude otázka, či je dané miesto vhodné pre zdravotne postihnutého, alebo či je preň vôbec vytvorené. Ono sa to totiž nedá prideľovať podľa diagnózy. Ale podľa toho, čo človeka baví, či má na to schopnosti a či to mal možnosť aj vyštudovať.

Asi by bola na mieste osveta v tomto smere?

Plánujeme rokovať s Ministerstvom školstva aj o tom, aby sme pripravili projekt na integráciu postihnutých ľudí. Zatiaľ však ešte prešiel veľmi krátky čas a máme v pláne viacero iných projektov, ktoré budeme realizovať postupne.

Urobiť taký projekt či získať preň podporu nebýva najjednoduchšie. Sú tie zákony naozaj také komplikované?

Poznám na to jeden pekný výrok – zákony sú ako kosti, sú na to, aby sa lámali. (smiech) No skôr by som v tejto súvislosti povedal, že ich je tak veľa, že to jeden človek nedokáže obsiahnuť všetko. To by musel mať aspoň deväť hláv… preto treba mať najskôr víziu a potom osloviť presne tých ľudí, ktorí jednotlivým oblastiam, zákonom a všetkým tým informáciám rozumejú. A vedia ich prepojiť a dotiahnuť projekt do úspešného konca.

Čo také najťažšie ste v práve „zlomili“ vy?

Najväčší zlomový okamih bol asi to, že sme otvorili túto našu chránenú dielničku. Trvalo to veľmi dlho a boli tam veci, s ktorými zatiaľ na Slovensku neprišiel nikto. Preto sme si museli veci aj niekoľkokrát overovať na úradoch, komunikovať aj s ich právnikmi, že je naozaj všetko podľa práva a môžeme pokračovať.

peter 5Prišli aj momenty, že ste s tým mali chuť seknúť?

Určite, tie prídu vždy. Ale treba ich rýchlo poslať preč. Ak sa totiž chcete posunúť ďalej, tak to v sebe musíte nejako spracovať a skúsiť nájsť ďalšiu cestu. Najväčším konkurentom ste si vždy vy sami. Ak chcete ostať na jednom mieste, tak sa na to potom vykašlite. O ničom inom to nie je.

Čo vám vie v takýchto chvíľach zdvihnúť náladu a trochu rozptýliť pochmúrne myšlienky?

S priateľkou máme perfektného psa. On je taký dobíjač energie. Takže vypnem v práci a ideme sa prejsť do prírody, alebo vybehneme na sokoliareň na Červený kameň, kde sa snažím vnímať len tú prírodu a skvelých ľudí okolo seba. A maximálny pokoj a oddych som vždy získal aj na rybačke.

Keď ste spomenuli tých ľudí, akých ste stretli na svojej životnej ceste?

To je záludná otázka. (smiech) Ono, každý, koho stretneme, nás obohatí. Či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle. Mňa, chvalabohu, väčšinou v tom pozitívnom. Ale ďakujem každému, koho som stretol, lebo mi pomohol vypropfilovať si tú moju životnú cestu tak, aby som vedel, ako postupovať. Je to práca všetkých tých ľudí.

Je medzi nimi aj priateľka?

Áno. Spoznali sme sa pred štyrmi rokmi na škole. Snažíme sa spolu vytvoriť promocierehabilitačný program pre ľudí s hendikepom, aby mohli chodiť na sokoliareň, ponosiť si toho dravca, dokonca si ho i adoptovať. A ak si trúfnu, môžu sa stať sokoliarmi. Sokoliarsky dvor ASTUR je totiž jeden s našich partnerov. Minizoo a sokoliareň sa teraz otvárala aj na Devíne. Príďte sa pozrieť.

Nedávno ste prišli do kontaktu aj s jednou z eŽien, Monikou Ščevovichovou, ktorá má tiež za sebou silný príbeh a napriek hendikepu s vašou pomocou založila Občianske združenie Pomoc človeku. Aký cieľ má vaša spolupráca?

Áno, toto občianske združenie je tiež naším partnerom. Monike sme pomáhali s jeho otvorením a riešime aj možné budúce projekty. Naším cieľom je prepájať súkromný sektor s neziskovým a robiť si vzájomný backround. V tomto sme naozaj špecifickí, lebo, aspoň čo ja viem, je to vôbec prvé také partnerstvo medzi občianskym združením a eseročkou.

Aké je vaše životné heslo, čo vás ťahá dopredu?

Mám ich niekoľko. Napríklad, že nepredstaviteľný cieľ je pre niekoho vzdušným zámkom, pre iného možnosť niečo v živote dokázať. Alebo – Ulicou  nazvanou „niekedy neskôr“ človek nakoniec príde k domu s menom „nikdy“. Preto tvrdím, že ak sa niečo urobiť dá, urobte to hneď. Ak to nevyjde, hľadajte ďalšiu možnosť.

Rozhovor pre E-ženy/E-Muži pripravila Monika Chybová

Foto: Archív P. Š.

Prihlásenie

Táto stránka používa cookies. Viac info