14 otázok o rodičovstve

Čo som vždy chcela vedieť o výchove detí. Rodičovstvo bez kriku. Ako vychovávať, pochopiť a porozumieť svojmu dieťaťu.

My, rodičia vychovávame tak, ako to najlepšie vieme. Rodičovstvo je ale niekedy náročné a vie nás potrápiť. Našou najdôležitejšou úlohou v živote je úspešne vychovať svoje dieťa. Súhlasíte? Na prácu právnika, lekára, ekonóma a mnoho iných profesií existujú školy, a preto sa zamýšľam nad tým, prečo na výchovu dieťaťa nemáme takisto povinné vzdelávanie. Načerpať informácie o tom, ako komunikovať, zachovať sa správne v situáciách, ktoré nám rodičovstvo prináša, môžeme iba z kníh alebo kurzov o výchove, a to väčšinou robíme, až keď si nevieme rady. Ak čítate tento článok, tak sa o rodičovstvo evidentne zaujímate a nie je vám výchova vášho dieťaťa ľahostajná. Každá osveta v tomto smere môže byť prínosom. Do nášho rozhovoru sme si preto pozvali prevádzkovú riaditeľku vydavateľstva D.T. Studio a zároveň konateľku spoločnosti Edual.sk, Alenu Vytřísalovú. Alenka píše články na rôzne rodičovské témy, predáva knižky, publikuje názory a výroky odborníkov o výchove detí. Tvrdí, že dobrými rodičmi sa stávame vtedy, keď sa učíme pochopiť konanie našich detí, aj to vlastné a vďaka tomu vieme nájsť účinné riešenia na situácie, keď sa dieťa zlostí, neposlúcha, klame, žaluje alebo protestuje. Ak spojíme zdravý úsudok, intuíciu, skúsenosť a najnovšie poznatky z oblasti výchovy, máme veľkú šancu, že uspejeme.

Otázky:

1. Ak sa nevenujeme učiteľstvu alebo psychológii, tak sa nás väčšinou téma výchovy detí dotkne až v momente narodenia nášho vlastného potomka. Ako to bolo u teba? Prečo si sa vybrala práve touto cestou?

U mňa to bola pomerne neočakávaná odbočka, ktorá nemá nič spoločné s mojou pôvodnou profesiou. Od základnej školy som túžila byť módnou návrhárkou a k tomuto cieľu smerovalo aj moje vzdelanie. Po maminke som zdedila zručnosť pre ručné práce. Už ako malá som plietla, háčkovala, šila bábikám šaty. Od piateho ročníka základnej školy som sa obliekala do vlastných modelov a po odevnej priemyslovke som absolvovala Školský ústav umeleckej výroby v Prahe. Napriek tomu, že som tu mala aj predmet pedagogika, nič nenasvedčovalo tomu, že sa raz budem venovať výchove intenzívnejšie.

Predtým, ako som mala vlastné deti, som získala pár skúseností ako táborová vedúca a inštruktorka lyžovania. Zlom nastal, keď môj manžel v rámci vlastného vzdelávania natrafil na knihu Minútový manažér, ktorá bola preložená do 37 jazykov a predalo sa z nej 13 miliónov výtlačkov po celom svete. V knihe sa dočítal, že sa jej autori inšpirovali vďaka knihe The One-Minute Scolding od detského psychológa Dr. Nelsona. Kúpili sme autorské práva pre českú a slovenskú verziu. Predtým, ako išli knihy Minútové karhanie a Minútové hubování do tlače, vznikol nápad založiť stránku pre rodičov, kde by si čitatelia našli užitočné informácie o výchove detí pod jednou strechou - knihy, články a rozhovory.

2. Ako ťa ovplyvnila na ceste rodičovstva výchova, ktorú si získala od svojich rodičov?

Nemala som úplne štandardný model rodiny. Keď som mala osem, zomrela mi po dlhej a ťažkej chorobe maminka. Z tohto dôvodu sme boli s bratom veľmi fixovaní na otca. Dlho som bola presvedčená, že jeho výchovný prístup bol takmer vždy správny, a to najmä preto, že som si vážila, ako ma vychoval. Postupom času, keď som sa začala vzdelávať v oblasti výchovy a komunikácie, som si uvedomila, že niektoré situácie sa dali riešiť lepšie. No, robil to najlepšie ako vedel. Otec mal silný zmysel pre rodinu, rituály a tradície, to mám asi po ňom. Napriek boľavej udalosti som mala šťastné detstvo. Srdečne som prijala novú maminku a ak by som mala vyzdvihnúť iba jednu vec z našej rodiny, tak by to boli vrelé rodinné vzťahy naplnené dôverou.

3. Aký máš názor na kopírovanie výchovných metód od rodičov? Máme tendenciu napodobňovať vzorce správania vlastných rodičov a uplatňovať ich na svojich deťoch.

Mnohí dospelí by sa radi od správania svojich rodičov dištancovali alebo aspoň od niektorej jeho časti. Majú túžbu vychovávať svoje dieťa inak z akéhokoľvek dôvodu. Presne vedia, čoho sa chcú pri výchove vyvarovať a v čom chcú svojich rodičov nasledovať. Až keď sa sami stanú rodičmi, zisťujú, že majú výchovu svojich rodičov takpovediac pod kožou. Vtedy by malo prísť ich uvedomenie a spoznanie samého seba. Vždy by sme mali začať sami u seba. Tých, ktorí nevyrastali v ideálnom prostredí, čaká veľa práce na sebe samom. My sami potrebujeme spoznať svoje silné a slabé stránky, odkryť svoje rodičovské schopnosti, ktoré sme nepoznali ako bezdetní. Náš prístup k deťom do veľkej miery ovplyvňuje aj prístup nášho partnera, s ktorým sa potrebujeme zladiť.

4. Keby si mala vybrať iba jednu knihu, ktorá obsiahne čo najviac prínosných rád pre rodiča, ktorá by to bola a z akého dôvodu?

To nie je vôbec jednoduchá otázka, pretože dobrých kníh pre rodičov je na trhu veľa. Spomeniem prvú knihu, ktorá ma v mojom výchovnom prístupe výrazne ovplyvnila. Je to kniha Deti ako výzva od Rudolfa Dreikursa a Vicki Soltzovej. Dreikurs spolupracoval s Alfrédom Adlerom a ich výchovné princípy vedú rodičov k rešpektujúcemu rodičovstvu. Táto kniha ma priviedla k Martine Vagačovej – lektorke Efektívneho rodičovstva, ktorá minulý rok napísala tiež peknú knihu - Ako prežiť rodičovstvo. Inak môžem odporučiť knihy od Daniela Siegela, Hedvigy Montgomeryovej alebo slovenskej autorky Slávky Kubíkovej a určite by som ešte mohla pokračovať.

Čerstvej mamičke stačí jedna - dve knihy o tom, ako sa o dieťatko starať, ako si s ním vytvoriť pevnú vzťahovú väzbu a prečo a ako ho správne podporiť v jeho vývine, aj ako mu vytvoriť bezpečné prostredie. Dieťa do dvoch rokov netreba veľmi vychovávať. Kníh je na trhu dostatok a je z čoho vyberať. Veľa dobrých je aj od slovenských autorov. Článkov na internete je mnoho. Často sa stretávam s názorom, že si rady odborníkov protirečia a rodičia nevedia, čomu majú veriť. Čo sa týka vývoja a výchovy dieťaťa, ja s týmto názorom nesúhlasím. Za posledné roky som prečítala množstvo kníh a článkov na túto tému a názorové rozpory som v nich nenašla. Knihy sú viac či menej nabité informáciami, niektoré odbornejšie a iné písané s dávkou humoru.

Ako si vybrať správnu knihu? Všetky internetové obchody uvádzajú ku každej knihe anotáciu, stručný popis, akým výchovným témam sa autor venuje a na aký vek dieťaťa sa zameriava. My, v našom eshope ku každej knihe uverejňujeme krátky úryvok, ktorý rodičovi napovie, ako autor knihy uvažuje alebo ktoré princípy zastáva.

5. Ako žiť v harmónii s deťmi? Ako správne nastaviť pravidlá v domácnosti?

Pravidlá môžeme určiť alebo dohodnúť, záleží od veku dieťaťa a situácie. Ak sa napríklad batoľa plazí k CD prehrávaču, tak s ním nediskutujeme a povieme: „Nie, na prehrávač sa nesiaha!" a dieťa odnesieme preč. Ak si sedemročné dieťa pustí samo televízor, oznámime mu pravidlo, že bez dovolenia si televízor zapnúť nesmie. Ak toto pravidlo nabudúce poruší, televízor vypneme a pripomenieme mu naše pravidlo. Pravidlá, ktoré zabezpečujú bezpečnosť alebo vedú dieťa k dobrým návykom a slušnému správaniu oznamujeme, pripomíname a najmä sami dodržujeme, ak sa týkajú celej rodiny.

Pravidlá spojené s fungovaním domácnosti, školskými povinnosťami, pobytom vonku alebo používaním mobilného telefónu, a to najmä u starších detí, je vhodné s dieťaťom dohodnúť. Je ideálne dohodnúť ich v pokojnej atmosfére. Rodič predostrie, čo potrebuje s dieťaťom vyriešiť, ako to vidí a vypočuje si názor a potreby dieťaťa. To, na čom sa dohodnú, je dobré niekam napísať, lebo časom môže dôjsť k dohadom najmä zo strany detí, ako sa to vlastne dohodli. Toto je pre obe strany tá ľahšia časť. Náročnejšie je pre dieťa dohodnuté pravidlá dodržiavať a pre rodičov ich dodržiavanie sledovať. Ak rodičia chcú, aby v ich domácnosti pravidlá dobre fungovali, musia byť dôslední. Akonáhle dieťa zistí, že pravidlá sa raz dodržiavať musia a inokedy nie, bude ich skúšať obchádzať.

6. Policajnú výchovu zažilo viac ľudí, aspoň to tak poznám z môjho okolia. Rodič je generálom, dieťa musí  poslúchať a radšej neoponuje. Rodič sa nazdáva, že dieťa má pred ním rešpekt. Pravdou ale je, že sa dieťa  rodiča  bojí, a preto ho poslúcha. Čítala som, že nie je vhodné vyžadovať od dieťaťa úplnú poslušnosť, pretože  tento vzorec (počúvať na slovo) si berie aj do dospelosti a môže sa stať, že sa bude podriaďovať aj v práci, partnerstve alebo naopak, dieťa bude direktívne vystupovať voči druhým. Aký je tvoj pohľad na tento druh výchovy?

Jednoznačne, žiadny extrém nie je správny. Treba vytvárať rešpekt založený na dôvere, nie na strachu. Súhlasím s tým, že absolútna poslušnosť je možno cieľom mnohých rodičov, no pre dieťa nie je dobrá. Páči sa mi názor, že dieťa by malo byť slušné, nie poslušné, aj keď toto tvrdenie sa nesmie brať doslova. Každé dieťa by malo mať možnosť vyjadriť svoj názor, svoje túžby i potreby, ale aj emócie, ktoré sa postupom času učí regulovať. Absolútna poslušnosť znamená, že sa dieťa naučí neodporovať, súhlasiť so všetkým, neprejavovať svoje emócie, a to všetko len kvôli pochvale alebo strachu z pokarhania. Nechá za seba rozhodovať druhých, a tým sa nenaučí niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia.

7. Ako dosiahnuť fungujúcu, láskavú a rešpektujúcu výchovu? Alebo existuje iná, nazvem to „metóda" na fungujúce partnerstvo medzi dieťaťom a rodičom?

Jediná metóda na fungujúce partnerstvo medzi dieťaťom a rodičom je každodenný roky budovaný vzájomný vzťah. Pevné vzájomné puto, ktoré vznikalo na základe dôvery, obojstranného rešpektu, porozumenia, ale aj spoločných dobrých, či menej príjemných zážitkov. Ako dosiahnuť fungujúcu láskavú rešpektujúcu výchovu? Láskavosťou a rešpektom nielen k dieťaťu, ale aj k sebe samému.

8. Ako reagovať na nevhodné správanie? Klamstvo, vzdorovitosť, urážanie sa, hádky so súrodencom. Ako rady alebo návody z kníh pretaviť do života a mať ich za vlastné a nepretvarovať sa... Napríklad, keď chcem zakričať na dieťa, ale pozor! ????... v knihách som čítala, že namiesto kriku je potrebné uznať emócie dieťaťa a ja ako matka sa mám 10x predýchať a potom konať. Aj to tak urobím... Potlačím svoju emóciu, predýcham sa a poviem láskyplne dieťaťu: „Vidím, že sa hneváš.", No, vo mne to vrie takisto ako v dieťati... Ako na to? Nechať naplno prežiť svoju emóciu a potom sa za ňu ospravedlniť dieťaťu tiež nie je ideálne, keď beriem do úvahy, že deti kopírujú správanie rodičov. Tým pádom predsa nechcem, aby sa moje dieťa ospravedlňovalo za to, čo cíti.

Najprv si povedzme, čo je nevhodné správanie. Na prvý pohlaď by sa mohlo zdať, že nás dieťa hnevá úmyselne, no v skutočnosti sa v daný moment nevie správať inak. Je to jeho prirodzený prejav a my to musíme zobrať ako fakt. Nemusí sa nám to páčiť a máme sa právo cítiť sklamaní a rozčúlení, lebo je to správanie, ktoré neočakávame a nie sme naňho pripravení. Teraz sa zamyslime nad tým, k čomu nám poslúži hnev a krik. Ak použijeme racionálne myslenie, uvedomíme si, že nám neposlúži v ničom, a preto sa ho potrebujeme rýchlo zbaviť. To znamená, že najprv sa postaráme o vlastné emócie a až potom komunikujeme s dieťaťom. Svoju emóciu nepotláčame, iba ju opustíme, predýchame, odhodíme, oklepeme sa z nej. Až keď sme my sami v pohode, môžeme úprimne uznať pocity svojho dieťaťa, vyjadriť mu pochopenie alebo sa ho opýtať, ako sa cíti, aby sme jeho správanie pochopili. Verte, že dieťa náš pokoj v danej chvíli potrebuje. Prijmeme, že sa naše dieťa správa nevhodne a inak to nevie. Snažíme sa porozumieť prečo a niečo s tým urobiť a čím viac budeme pri zmysloch, tým to pôjde ľahšie. Najväčším benefitom však je, že sa stávame vhodným vzorom pre jeho budúce konanie. Akékoľvek nevhodné správanie je iba nevhodnou komunikáciou dieťaťa smerom k rodičovi. Ak dieťa nie je práve v nebezpečí, doprajme si na výchovu čas. Rozmýšľajme a položme si otázky: „Prečo mi dieťa nechcelo povedať pravdu? Kedy je najčastejšie vzdorovité? Keď sa uráža, neurážam sa náhodou aj ja? Hádky medzi súrodencami tu vždy boli a vždy budú. Majú svoj význam. Páčilo by sa mi, keby spolu deti prestali komunikovať? Viem im ukázať, ako sa dajú ich spory urovnať? Deti nás držia v strehu a vieme sa vďaka ich sprevádzaniu veľa naučiť.

Ako návod sa to zdá ľahké. V skutočnom živote nás tento prístup často stojí veľa energie. Dobrá správa je, že aj zvládanie ťažkých situácií sa dá natrénovať. Zvyknem radiť - prehrávajte si krízové situácie pred spaním a zmeňte ich priebeh pomocou efektívnych riešení. Jednoducho povedané - ako by celá scéna vyzerala, keby sme zareagovali inak? Týmto sa učíme nové vzory správania, hľadáme lepšie riešenia a často pritom porozumieme prežívaniu dieťaťa, pretože sa vžijeme do jeho kože.

Ak napriek všetkému úsiliu situáciu s dieťaťom nezvládneme dobre, pre vzájomný vzťah je veľmi dôležité sa ospravedlniť a nehnevať sa za to na seba. Aj také dni pravdepodobne nastanú. Nie sme dokonalí a aj my sa stále učíme.

9. Prečo sa v súčasnej dobe toľko skloňuje EQ, teda emocionálna inteligencia? Aké prínosy má pre dieťa?

Emócie boli vždy dôležité, len v minulosti sme sa ich učili potláčať a dnes sa ich učíme regulovať, meniť ich silu a dopady. Poznatky zo psychológie nezostávajú zatvorené v ambulanciách a vďaka knihám sa dostávajú do povedomia rodičov, čo je dobre. Preto sa v posledných rokoch toľko píše o EQ a mnohí odborníci jej dôležitosť dokonca stavajú pred IQ. Je to pochopiteľné. Zvládanie emócií robí život ľahším, a to vo všetkých oblastiach. Športovec, ktorý nezvláda emócie oslabuje svoje fyzické výkony. Manažér, ktorý sa nevie ovládať, prichádza o svojich schopných zamestnancov. Despotický manžel alebo hysterická manželka ťažšie vytvoria bezpečné prostredie pre deti. Nevyrovnaní rodičia od seba odháňajú svoje dospievajúce deti. Platí, že pokojná atmosféra prispieva k radostnému bytiu.

S emóciami dieťaťa je dôležité pracovať od útleho veku. Ony si s nimi totiž nevedia rady a potrebujú svojich rodičov, aby ich cez ne previedli a naučili ich s nimi pracovať. Vydalo sa veľa kníh, ktoré im v tom pomáhajú. My sme priniesli na slovenský trh efektívnu didaktickú pomôcku s názvom Empati karty, ktoré sa tešili veľkej obľube na českých školách, ale aj v domácnostiach.

10. Je v poriadku, keď je dieťa príliš citlivé a bojazlivé? Napríklad sa bojí cudzích ľudí. Z čoho to môže prameniť? Strach môže byť aj následkom nízkej sebadôvery? Ako pomôcť dieťaťu prekonať strach?

Citlivé a bojazlivé dieťa môže byť z mnohých dôvodov. Keď preskočíme genetiku, s ktorou neurobíme nič, mali by sme sa zamerať na vytvorenie bezpečného prostredia pre dieťa. Ak sa podarí s dieťaťom vytvoriť bezpečnú vzťahovú väzbu, čo znamená, že sa niekto opakovane stará o jeho potreby, že dieťa za každých okolností nájde útočisko, ale aj dôveru a povzbudenie, uverí, že svet je bezpečné miesto. Dieťa, ktoré v rannom detstve zažívalo bezpečie, láskyplnú opateru, dovolalo sa útechy, získalo istotu a tým aj sebadôveru.

Neistotu môže v dieťati vyvolávať aj zlý zážitok. Jeho strach, ktorý sa nám rodičom môže zdať iracionálny, je potrebné brať zo strany rodiča vážne. Nespochybňovať ho, ale ani ho neprehlbovať. Či už sa jedná o deti alebo dospelých, strachu sa zbavíme tak, že sa ho učíme prekonávať pri vhodných príležitostiach. Dieťa v takých chvíľach potrebuje našu trpezlivosť, dôveru a povzbudenie.

11. Ako najefektívnejšie povzbudiť alebo pochváliť dieťa? Je pravda, že vždy treba upriamiť pozornosť na to, čo robí a nie hodnotiť dieťa ako osobu. Prečo vlastne?

Mali by sme si najprv vysvetliť pojmy pochvala, ocenenie a povzbudenie. Pochvala je akási lichôtka a pre dieťa nemusí byť vždy užitočná, pretože sa môže stať pre neho nevhodnou motiváciou, a vôbec sa nemusí zhodovať s jeho pocitmi. Napríklad: „To je ale krásny obrázok!" Dieťa si od pochvaly druhých môže odvodzovať svoju sebahodnotu alebo sa na nej môže stať závislé. To znamená, že robí veci pre pochvalu, teda pre spokojnosť druhých.

Ocenenie, je pozitívna forma spätnej väzby. Ocenením zameriavame pozornosť na správanie alebo výsledok a vyjadrujeme ním uznanie. Najlepšie sa vyjadruje realistickým opisom a zameriava sa na pocity dieťaťa. Napríklad: „Vidím, že máš z tej jednotky veľkú radosť. Páčila sa mi tvoja vytrvalosť." A môžeme dodať povzbudenie: „Verím, že zvládneš aj test z matematiky." Ocenenie prebúdza v dieťati jeho vnútornú motiváciu. Dieťa potom robí veci pre svoju spokojnosť, nie pre spokojnosť druhých, aj keď tá je pre neho tiež dôležitá.

Otázka znela, ako najefektívnejšie povzbudiť a oceniť dieťa. Dôležité je zamerať sa na správanie dieťaťa, a nie na dieťa samotné. To platí najmä pre kritiku. Odmietame nevhodné správanie, a nie dieťa. Preto by malo počuť: „Nepáči sa mi, keď chodíš v topánkach po byte!" namiesto toho, že: „Si bezohľadný a neschopný!" To isté platí aj pre oceňovanie. Je kľúčové oceňovať úsilie a pokroky, nie šikovnosť alebo talent dieťaťa. Prečo? Dieťa potrebuje veriť, že vlastné odhodlanie a úsilie ho posúva vpred. Chce svoje schopnosti a zručnosti zlepšovať. Oceňovanie daností napríklad, že je pekné, šikovné, nadané, môže dieťa v napredovaní spomaliť, lebo sa spolieha na svoj vrodený vzhľad, talent a intelekt. Mnohé výskumy ukázali, že deti, ktoré boli oceňované za úsilie a odvahu, sa púšťali do náročnejších úloh a dosahovali lepšie výsledky. Naopak, deti, ktoré boli chválené za svoju šikovnosť, či inteligenciu, si vyberali menej náročné úlohy, lebo sa obávali zlyhania a straty svojho piedestálu. Tieto deti dosahovali slabšie výsledky a spravidla mali nižšiu sebadôveru.

12. Veľakrát sa zamýšľam nad tým, kedy alebo za akých okolností je vhodné dať do rúk dieťaťa elektroniku. Bijú sa vo mne dva aspekty. Prvým je čím skôr, aby vedelo s ňou pracovať, keďže je to v dnešnej dobe nevyhnutnosťou. Druhou vecou je obava, že dieťa pohltí virálny svet a môže to mať rôzne následky. Aké sú tvoje tipy a rady pre rodičov? Aký postup zvoliť?

Dať dieťaťu do rúk elektroniku vo veľmi rannom veku by som neodporúčala. Netreba sa báť, že mu niečo utečie. Deti sa učia veľmi rýchlo. Obzvlášť tam, kde ich ženie vlastná motivácia a v tejto oblasti pôsobí veľmi silný magnetizmus z prostredia, v ktorom sa budú pohybovať. Dieťa sa v prvom rade potrebuje správne vyvíjať a tu mu niečo utiecť môže. Ak nemá dostatočne podnetné prostredie a nevyužíva dostatočne všetky svoje zmysly, ktoré mu boli dané do vienka, ideálne v 3D priestore, môže mať v budúcnosti veľké problémy.

Podľa mňa predškolákom mobil do rúk nepatrí. Nie je to hračka na hranie, aj keď chápem, že v ťažkých chvíľach vie rodičom výrazne zjednodušiť situáciu. V tomto veku stačí pustiť dieťaťu rozprávku v televízore. Školáci na prvom stupni sa už dožadujú hrania na počítači alebo tablete a ak rodičia majú pod kontrolou o aké hry sa jedná, nič sa nestane, ak si každý deň alebo každý druhý deň pár minút zahrajú. Zlom nastáva, keď dieťa dostane vlastný mobil. Myslím si, že taký zdravý kompromis je, keď dieťa odchádza na druhý stupeň. V tom čase už nemá družinu, presúva sa sám na krúžky a rodičia si želajú byť s dieťaťom v kontakte. Napriek tomu, že dieťa väčšinou dostáva mobil ako darček, predtým ako ho prvýkrát zapne, by malo vedieť, že jeho používanie podlieha vopred dohodnutým pravidlám a v prípade porušenia týchto pravidiel mu ho rodič môže odobrať. Hneď od začiatku je vhodné učiť dieťa s mobilom pracovať. Nemám na mysli ovládať funkcie. V tomto smere dieťa veľmi skoro strčí rodičov do kapsy. Myslím, ako sa cez mobil komunikuje. Ideálne je, ak si rodina vytvorí spoločnú skupinu, v ktorej sa dieťa učí od dospelých zdvorilej komunikácii, že na správy je slušné odpovedať, ale aj kedy sa telefón nepoužíva a kedy sa vypína. Tiež sa učí, čo je vhodné zdieľať a ako často, aby to neobťažovalo ostatných.

Osobne si myslím, že v tomto smere absentuje komunikácia na školách. Deťom by mali byť jasne vysvetlené etické pravidlá verejnej aj súkromnej komunikácie na sociálnych sieťach a najmä medzi nimi samotnými.

13. Ako ovplyvňuje rané detstvo pubertu? Prečo by sme mali dbať na správnu výchovu a komunikáciu s dieťaťom už od narodenia? Ak nás číta mamina pubertiaka, s ktorým nevie správne komunikovať, ich vzťah je naštrbený, dieťa je odmietavé voči nej, klame, čo by si jej poradila? Je možné ešte zvrátiť tento stav, aby tá priepasť medzi rodičom a dieťaťom bola menšia? Čo je preto potrebné urobiť?

Opravovať je vždy náročnejšie ako budovať niečo nové. Keď už som začala touto stavbárskou terminológiou, sme stavbári amatéri, a preto sa občas niečo nepodarí. No, vždy sa oplatí usilovať sa o nápravu. Nórska psychologička a rodinná terapeutka, Hedviga Montgomeryová v jednej zo svojich kníh napísala: „Nový začiatok sa začne v okamihu, keď zmeníme svoj výchovný štýl." Opäť sa potvrdzuje, že každý musí začať sám u seba.

Vrátim sa k prvej časti otázky. Rané detstvo je pre pubertu zásadné rovnako ako pre celý zvyšok života. Už som hovorila o dôležitosti vytvorenia bezpečnej vzťahovej väzby. To, čo dieťa získa do troch rokov, má pre neho najzásadnejší význam. V tomto čase sa jeho mozog vyvíja neuveriteľne intenzívne. Ďalším významným obdobím je obdobie do šiestich až siedmich rokov.

Puberta môže byť náročným obdobím, a to nielen pre rodičov, ale aj pre dieťa. Je preto dôležité odovzdať mu maximum, predtým, ako sa ocitne v tomto turbulentnom období. Dôležitú úlohu hrá vzájomná dôvera. Rodič sa o získanie dôvery dieťaťa musí usilovať od jeho narodenia. Vzájomná dôvera a spoločné zážitky vytvárajú významné spojenie medzi rodičom a dieťaťom a puberta preverí silu tohto spojenia. V čase, kedy sa dieťa osamostatňuje a snaží sa začleniť do nových spoločenstiev, ktoré ho v mnohom ovplyvňujú, treba z diaľky sledovať, ako sa mu darí odolávať rôznym vplyvom a veriť, že to, čo do neho rodičia roky vkladali je dostačujúce na to, aby si poradilo aj v náročných situáciách. Dôvera je niečo, čo sa nedá dieťaťu nanútiť. Ono ju musí cítiť. Ak rodičia dospievajúce dieťa zahrňujú radami, ako by jeho život a správanie malo vyzerať, ale v skutočnosti sami žijú inak, pre dieťa nie sú dostatočne dôveryhodní a tým pádom im nechce načúvať. Jediné, čo pomáha navrátiť akú-takú harmóniu do rodinného života, je zdvorilý dialóg. Aj keď pri komunikácii s pubertiakom často musíme siahať po láskavosti veľmi hlboko, z vlastnej skúsenosti viem, že nič účinnejšie neexistuje. Ak sa rodič snaží presvedčiť pubertiaka k spolupráci silou, budú sa zrejme ich rodinné vzťahy ochladzovať. Pubertiak alebo tínedžer je stále ešte dieťa, ktoré však právom vyžaduje rešpektujúce zaobchádzanie.

14. Čo by si odkázala rodičom, ktorí si s výchovou nevedia rady, napriek tomu, že to robia najlepšie ako vedia?

Zatvorte oči a vžite sa do roly svojho dieťaťa. Pozerajte sa na seba jeho očami. Akým ste pre neho rodičom, akým ste človekom? Usmievate sa, radujete sa zo života? Vidíte jeho silné stránky a oceňujete jeho pokroky? Objímate ho a venujete mu plnú pozornosť keď za vami príde? Pozeráte sa mu do očí a necháte ho dohovoriť až do konca bez prerušovania a posudzovania? Ospravedlňujete sa mu, keď nezvládnete skrotiť vlastné emócie? Zaujímate sa viac o neho ako o jeho známky v škole? Ponúkate mu svoje najlepšie ja, aby vás chcelo nasledovať?

Odhaľte svoje skutočné ja a porovnajte ho s tým, akým by ste chceli byť. Sama som si nie raz povedala: „Končím, nerozumiem správaniu svojho dieťaťa, nech si robí, čo chce!". Toto mi vždy vydržalo do nasledujúceho rána. My rodičia sme našťastie, vybavení nekonečnou húževnatosťou, ktorá nám nedovolí nechať v tom deti samé. Až sa raz otočíte, zistíte, že ste vyšliapali pekný kus cesty a keď za vami príde dieťa, objíme vás a ospravedlní sa vám, poviete si, že to úsilie stálo za to. Čím skôr získate rodičovský nadhľad, tým lepšie pre vás a aj vaše dieťa. Niektorí už sme na pol ceste a niektorí nám už mávajú v cieli. Môžeme sa od nich inšpirovať. Každý rodič má však svoju vlastnú cestu. Nevyšliapanú!

Rozhovor robila Miroslava Bernáthová s Alenou Vytřísalovou