Keď SA miluješ, nie je čo riešiť

Aké to je, milovať sa? Nemám na mysli teraz fyzický kontakt, ale cit k sebe. Keď sa nás niekto opýta, aké máme pocity, keď milujeme niekoho druhého, snažíme sa to vyjadriť rôznymi slovami a činmi. Niekedy je ťažké opísať, o čom je láska a navyše, každý to môže mať úplne inak. Niekedy stačí počuť krásne vyznanie, prijímať či poskytovať láskavé pohladenie a objatie, šálku čaju a zahriatie nôh pod dekou, niekedy úplne stačí len pohľad do očí a vy viete, ako na tom ste.


Ale ako zistíme, že skutočne milujeme samú seba a prečo je to dôležité?
Môže to byť tak, že keď k sebe cítime lásku:

  • Cítime sa ako vyššie bytosti, sme šťastné, plné lásky a nehy voči sebe aj okoliu.
  • Máme vo svojich očiach nezameniteľnú žiaru.
  • Samú seba kladieme na prvé miesto. Nie deti, nie partnera, milenca, priateľov, rodičov, šéfa. Seba.
  • Vieme sa prijať so všetkým, aj s nánosmi jaziev života, pretože nám pripomínajú, že stále žijeme a že je prečo žiť.
  • Pohľad do zrkadla nás teší a baví nás pozerať sa na tú bytosť v nás, ktorá dostala do daru naše telo, o ktoré sa s láskou staráme.
  • Vážime si samú seba a nerobíme nič, čo by nás popieralo.
  • Sme voči sebe pravdivé v láske.
  • Túžime byť radostné a slobodné. V našich vzťahoch aj v našich životoch. Finančne aj časovo.

Asi by ste vedeli doplniť mnoho ďalších odrážok. Prečo sa nad tým pozastavujem a prečo sa o tom zmieňujem?


Pretože až postupne prichádzam na to, aké to je milovať sa. Bez nárokov, očakávaní, s prijatím a láskou k sebe, k svojmu telu, ale najmä k svojej duši. K jej zámeru.


Mám 6 týždňov po náročnej operácii brucha – pupočného pruhu a diastázy, ktoré mi ostali ako pripomienka mojich tehotenských brušiek, ale najmä toho, že som na seba prestala myslieť a na chvíľu stratila samú seba. Svaly sa rozostúpili a stred tela mi dal najavo, že je tu, ale zdeformovaný a treba ho riešiť, že už nevládze. Že sa niekam stratil. Na svoje bruško som sa po dvoch deťoch dívala akosi ináč. Miesto toho, aby som ho s láskou uctievala, pretože v ňom sa tvoril život pre moje deti, vnímala som ho veľmi kriticky a nevedela prijať zmenu, to, že sa nevrátilo do pôvodného stavu. Priviedlo ma to až k operácii, hoci sa snažím riešiť mnohé zdravotné veci prírodnou či alternatívnou cestou. Komplikácie po narkóze a náročný proces hojenia a rekonvalescencie, ktorá bude ešte nejaký čas trvať, mi priniesli obrovský dar. Okrem toho, že po fyzickej stránke sa moje telo postupne uzdravuje, uzdravuje sa aj moja duša, ktorá si dopriala čas pre seba. Je to tá druhá, náročnejšia časť.


Každá choroba či zdravotné ťažkosti sú pre nás darom, keď si dovolíme to tak vnímať. Upozorní nás na to, čo inak prehliadame, prinúti nás zastaviť sa a začať premýšľať nad tým, prečo sa tak deje a čo máme vo svojom živote zmeniť, aby sa to neopakovalo. Viem, že keď niečo v sebe a vo svojom živote nezmením, prinesie my to život znovu, ešte v ťažšej podobe. Prinútilo ma to pozrieť sa na svoju „nedokonalú časť" novými očami, svoju jazvu ako pripomienku toho, že bol potrebný až lekársky nôž na to, aby som sa pozrela do svojho vnútra a prijala sa. Po fyzickej stránke, aj po tej psychickej a duševnej. Prijala sa ako ženu, ktorú život posúva vpred, ktorá sa stala dvojnásobnou mamou, partnerkou, ženu, ktorá už nie je malou dcérou, ktorá by mala spĺňať očakávania svojich rodičov a robiť im vždy radosť, ženu, ktorá s láskou pohladí nielen iných, ale najmä samú seba. Ubolenú, pozašívanú, ale šťastnú, že dostala druhú šancu na život podľa seba. Už nie podľa niekoho iného. Je to pre mňa pripomienka mojej duše a jeho zámeru, ktorý na tomto svete má a ktorý si už pýta čestné miesto v mojom živote, bez popierania a prehliadania.


Keď som hľadala pred 8 rokmi niekoho, kto by mi pomohol naštartovať začiatky môjho podnikania a cesty za finančnou a časovou slobodou, boli to práve E-ženy, ktoré sa ma ujali a aj vďaka ktorým som začala rásť. Každú z nás privial do E-žien aspoň jeden spoločný menovateľ – to, že sme ženy, ktoré sa v určitom okamihu rozhodli vziať svoj život do svojich rúk a ísť si za svojimi snami. Predstava, že raz nám naše podnikanie prinesie slobodu – slobodu času tráviť ho tak, ako chceme a s kým chceme, aj slobodu peňazí – dovoliť si žiť tak, ako sme si vysnívali. K tej finančnej a časovej slobode vám pomáhame v E-ženách už 10 rokov a minulý rok som sa k podpore finančnej nezávislosti pridala už aj profesionálne.


Nie je náhodou, že keď som vo svojom prvom podnikaní po pár rokoch cítila, že to nie je ono, že idem príliš mužským spôsobom, že potrebujem posilniť svoju ženu a robiť veci inak, opäť mi v tom veľmi pomohla táto komunita. Pripomienka toho, aby žena ženou bola. V živote, práci aj v podnikaní. Aby dala priechod svojej energii, používala svoju empatiu voči okoliu, ale v prvom rade voči sebe a prijímala svoje emócie ako súčasť toho, že nás chcú na niečo upozorniť a treba si ich dovoliť prijať.
Preto som v E-ženách už 8 rokov a verím, že ešte dlho budem.

 

Keď nás (E-ženy) miluješ, nie je čo riešiť.
Alebo je toho na riešenie celkom dosť ????. Keď prídeš medzi nás, pochopíš.
Ako vlastne prišlo k zrodu E-žien? Čo všetko sme prežili počas svojej prvej dekády a kto sú naše členky? Prečo dávame čoraz viac dôraz nielen na to, že chceme rásť, prepájať sa, robiť, čo nás baví v súlade s našimi talentami a byť finančne nezávislými, ale aj na to, že naše podnikania úzko súvisia s našimi vzťahmi s najbližšími?
Pozývame ťa medzi nás na DEŇ E-ŽIEN, nacíť si nás a osláv s nami 10 rokov. 10 rokov počiatočnej vášne, nadšenia, zamilovania sa do projektu, lásky, energie, ale aj menších či väčších kríz, jaziev a šrámov, ktoré nás posúvajú stále vpred, do ďalšej dekády. Ktovie, čo nám prinesie?


Tamara Osaďanová

Prihlásenie

Táto stránka používa cookies. Viac info