Boh si ma takto skrotil

Miska Hanekova a Gabi RevickaPri stretnutí s ňou máte pocit, že hoci vás nevidí, má vás preskenovanú viac, ako ktokoľvek, kto vás vidí každý deň. Želáte si, aby ste aj vy mali jej pohľad na život, láskavý s dobrou dávkou humoru a odvahy. Vraví, že má výhodu oproti ostatným, pretože v živote nevidí prekážky. Nevidiaca Miška, ktorá vám v najväčšej skromnosti povie, že je celkom obyčajná, no o jej živote by sa dali písať knihy. Prečítajte si aspoň úvod príbehu o tom, ako sa dá prekonať čokoľvek, čo sa vám v živote postaví do cesty.

Na facebooku som si o tebe prečítala, že si odvážna, bolo to v jednom z príspevkov. Čo myslíš, prečo si to ľudia o tebe myslia?

Možno preto, lebo robím veci, ktoré by ľudia nečakali. Idem do cudzieho mesta, poprechádzať sa a popozerať si pamiatky. Som cestovateľ. Možno preto. Ľudia si môžu myslieť, že keď nevidíš, automaticky by si mal sedieť doma alebo len v priestore, ktorý ti je známy. Ale ja nemám v tomto pud sebazáchovy. Teším sa, keď môžem ísť niekam, kde to nepoznám.

Ako si „prezeráš" pamiatky?

Nasávam vždy atmosféru toho miesta. Napríklad zvukovo, cez vône alebo cez emócie.

Miška, si úplne nevidiaca? Bolo to tak vždy?

Som úplne nevidiaca. Ale narodila som sa v poriadku. Po pôrode som istý čas strávila v inkubátore, iba kvôli tomu, že bol január a vonku bola veľká zima. Nevedelo sa ešte vtedy, že vháňaný kyslík a horské slnko môžu poškodiť zrak. Spálilo mi to oči. Nie hneď, ale časom rodičia zistili, že ako bábätko sa neotáčam za svetlom, ale vždy len za zvukom. Nasledovala operácia očí, no prognóza bola, že do roka nebudem vidieť vôbec nič. Absolvovala som ešte množstvo ďalších operácií. Zhruba od dvoch rokov som začala vidieť, ale nosila som hrubé okuliare so silnými dioptriami. Dokázala som vtedy vidieť natoľko, že som zdvihla aj špendlík zo zeme.

Chodila si potom do školy medzi normálne deti?

Áno, bolo to natoľko dobré, až som začala chodiť do normálnej základnej školy, chodila som tam dva roky. Potom nastali ďalšie komplikácie, stúpol mi vnútroočný tlak a dostala som zelený zákal. Dlhodobo sme vedeli, že môj stav je kritický a po niekoľkých operáciách bolo jasné, že prídem o zrak. Moji rodičia vtedy stáli pred otázkou, či ma dať do Levoče do centra pre zrakovo postihnutých alebo na bežnú školu. Ja som im vtedy povedala, že do Levoče nechcem ísť. V Košiciach vtedy otvorili integrovanú triedu, kde sme boli štyria slabozrakí a štyria nevidiaci. Naučili ma Braillovo písmo ešte kým som videla. Pani učiteľka ma musela upozorňovať, lebo som nakúkala ponad okuliare: ,,Miška, rukou, nie očami!" Oni už vedeli, že sa niečo so mnou deje, ale mne ako desaťročnej to nedochádzalo. Nasledovali ďalšie operácie a výsledok je taký, že v pätnástich som úplne prestala vidieť. To bolo tesne predtým, ako som mala ísť na strednú školu.

Akú si si vybrala strednú školu? Tiež takú, kam chodili zdraví žiaci?

Áno, nastúpila som na Cirkevné gymnázium Tomáša Akvinského. Vtedy ešte neboli počítače na takej úrovni ako dnes, takže všetko, čo učitelia diktovali, som si na hodinách prepisovala do Braillovho písma. Spolužiaci mi pomáhali, ako sa dalo, na jazykoch, na matematike. Nikdy som nebola „kamoška" s matematikou, fyzikou, chémiou, ale nejako som to dala, zmaturovala som a hurá na vysokú školu.

A na akú cestu ťa teda zaviedla vysoká škola?

Študovala som na katolíckej univerzite v Ružomberku učiteľstvo. Zaujímala som sa o dejepis, k tomu som mala občiansku náuku a náboženstvo. Tam sme boli so spolužiakmi výborný kolektív. Oni si na prednáškach písali poznámky, potom mi ich poslali mailom a ja som si to už vytlačila cez braillovu tlačiareň. A cez skúškové sme sa učievali spolu, to mi veľmi pomáhalo.

Rozmýšľala si aj nad iným štúdiom?

Chcela som veľmi študovať herectvo. Ale nevyšlo mi to. Rodičia mi povedali, že musím vyštudovať najskôr niečo normálne. Tak si teraz plním svoj sen aspoň tým, že chodím do divadla, poznám sa s našimi hercami a vediem dramatický krúžok v škole.

Pracuješ teda ako učiteľka?

Učím na strednej škole v Košiciach, celkom obyčajnej škole. Ja som tam jediná „vadná", ako občas vravím. /smiech/ Učím dejepis, občiansku výchovu a tento rok ma ako „zanieteného divadelníka", ako ma kolegyne volajú, šupli aj na umenie a kultúru, z čoho sa veľmi teším.

Ako prebieha ten divadelný krúžok?

Deti sú z tohto krúžku nadšené. Prídu a skúšame spolu hru, na konci februára sme mali premiéru. Pekne som poobsadzovala do rolí, potom som im to aj režírovala. Presne viem, keď sa pozerajú do textu, vždy ich upozorním: ,,Mne to hovor, nedívaj sa do papiera." Pretože to vždy počujem, keď pozerá kamsi preč.

Ako sa ti pracuje so stredoškolákmi?

Je to dosť ťažké. Moji rodičia ma viedli tak, že ak niečo chcem, musím si za tým ísť. Bolo im jedno, že som matiku nevedela, sedela som nad ňou, kým som nepochopila. Jednoducho som si vybrala cestu, že chcem ísť na gymnázium medzi bežné deti, a keď som tam chcela zostať, musela som sa naučiť, vidiaca alebo nie. Dnešné decká sú na tom inak. Vyvoláš niekoho na hodine, a on ti povie: ,,Dajte mi päťku, ja to neviem." Alebo mi prinesie papier, že má migrénu, je dyslektik, dysgrafik a podobne. Je to dosť demotivujúce. Kladiem si potom otázku, načo sa vôbec trápim a prečo im niečo pripravujem.

Prečo si myslíš, že je táto generácia taká?

V prvom rade chybu robia rodičia. To je vidno, že komu sa rodičia venujú, s kým sa rozprávajú a o koho rodičia vôbec nejavia záujem. Ako koordinátorka sociálno-patologických javov na škole mám s tými deťmi ešte o čosi bližší vzťah a aj na tej občianskej je priestor s nimi diskutovať, čo im vadí, čo ich trápi. Niekedy za mnou prídu a potrebujú sa vyplakať, akoby nemali za kým ísť.

Čo ešte také pre svojich žiakov robíš, okrem toho, čo je napísané v učebnicových osnovách?

Zobrala som ich do národného divadla na predstavenie do Bratislavy. To sa im páčilo, odvtedy sa ma sa stále pýtajú, kedy pôjdeme znova. A mne sa to tiež páčilo, ako to vzali. Dopredu som im hovorila: ,,Decká, tam ma všetci poznajú. Chalani, žiadne rifle, žiadne tenisky, pekne si dáte kravaty, košele, nie že mi urobíte hanbu." Keď prišli, skoro som odpadla. Všetci pekne v saku, s kravatou. Kolegyne sa ma neveriacky pýtali, ako sa mi toto podarilo dosiahnuť. No ešte som im potom vybavila, že sa stretli s Tomášom Maštalírom, takže aj dievčatá boli šťastné.

Vravíš, že v národnom divadle ťa už poznajú?

Veľmi rada tam chodím. Pán generálny riaditeľ v SND sa na mne smeje, lebo vždy sedím na jeho mieste v treťom rade. On sa ma vždy pýta: ,,Miška, nechcete si presadnúť?" a ja mu vravím: ,,Nie, pán generálny, odtiaľto dobre vidím!" Sedím blízko javiska, a tým pádom viem, kedy sa herec otočil, či si sadol, postavil sa, či sa díva na mňa, či sa díva niekam inam, vizualizujem si to.

Poďme aj na ženské témy, ako napríklad chlapi. Ako zhodnotíš, či sa ti nejaký muž páči?

Výzor mi môže byť ukradnutý, takže dám na to, ako na mňa ten človek vplýva. Či sa usmeje, či má nejakú charizmu. Ťažko sa to opisuje, ale človek to cíti, keď ti niekto podá ruku, aj podľa hlasu. Najviac ma zaujíma, či má niekto dobré srdce. Každý máme svoje muchy alebo svoje zlé dni, ale niektorí ľudia mi jednoducho hneď nesadnú.

A záleží ti na tom, ako vyzeráš ty? Vidím, že si pekná, upravená, pekne oblečená a zladená. Čo ťa motivuje sa o seba postarať, aby si vyzerala dobre, keď sa ty sama nevidíš?

Ďakujem. Vravím to vždy tak: „To, že ja nevidím, neznamená, že ostatní nevidia mňa."

A ako si vyberáš oblečenie pri nákupoch?

Normálne, vbehnem do obchodu a hmatom skúšam, čo sa mi páči. Darmo to môže vyzerať dobre, musí mi to sedieť „na omak". Vždy sa pýtam na farbu a potom to už zladím dokopy, to už je jednoduché. Pomáha mi pri tom mama, sestra, švagor, sesternica, ktorá žije v Paríži, alebo jednoducho, kto je po ruke. Rada sa hrám s doplnkami, to ma naučila práve tá sesternica, že to nie je len o tom, obliecť sa, ale aj dať si náušnice, náhrdelník a podobne.

Znie to, akoby si nemala problém s ničím.

Mám výhodu oproti tým, ktorí sú od narodenia nevidiaci. Ťažko niekomu takému vysvetlíš, čo je modrá farba a ako vyzerá západ slnka nad riekou. U mňa to nie je problém. Keď mi niekto povie, že je predo mnou stolička, hneď sa pýtam, aká je. S operadlom, farebná, červená, hnedá, drevená, kovová? Tí, ktorí nikdy nevideli, berú stoličku iba ako pojem- štyri nohy, nanajvýš operadlo, sedí sa na tom. Ja sa pýtam na detaily, aké má čalúnenie a podobne, aby som si ju vedela predstaviť.

Máš v hlave niečo ako pomyselnú mapu sveta okolo seba?

Áno, tým, že som videla, tak to mám v sebe zachované, vnímanie priestoru. Keď prídem do neznámeho bytu, sama si to obehnem, dotýkam sa nábytku a fixujem si, kde sa čo nachádza. Pýtam sa na farby, kde je okno, a podobne. A potom, keď tam prídem druhý krát, už idem úplne akoby som videla. To je ako keď sa v noci zobudíte a idete na záchod po tme. Najskôr si vizualizujete priestor cez deň, za svetla, tým pádom sa dá orientovať v tme. A ja to mám takto stále.

Máš vždy pri sebe niekoho, kto ti pomáha a opisuje?

Som tak zvyknutá. Uznávam, že by som mohla byť samostatnejšia, ale mala som jednu nedobrú skúsenosť, keď som chodila učiť na slávny Luník 9. Vracala som sa zo školy domov a prepadli ma. Odvtedy mám blok, neviem sa toho pocitu neistoty zbaviť. Väčšinou sa teda snažím mať pri sebe niekoho.

Koho máš pri sebe najviac?

Zatiaľ žijem s rodičmi, takže ich. Aj keď by som chcela žiť sama, čo by som aj vedela, viedli ma k samostatnosti, takže periem, varím, žehlím, upratujem, umývam okná, vysávam a trhám burinu, a čokoľvek, čo je potrebné. Mohla by som ako nevidiaca mať aj osobného asistenta, ktorého by mi zaplatil sociálny úrad. Asistent by pomohol nakúpiť, zájsť na úrad, zaplatiť účty a podobne, takže dalo by sa to. Ale zatiaľ tu žijem s našimi, mama pracuje neďaleko odo mňa, takže ráno ideme spolu, po práci ideme domov. A okrem nej sa vždy niekto nájde, kto ma niekam vezme. Sme veľká rodina. Mám aj svoju sparing partnerku, Sofie, tetina vnučka. Má osemnásť, s tou sme išli nedávno do Paríža, sme taká dvojka.

Stretávaš sa s niekým, kto je tiež nevidiaci?

Poviem ti pravdu, že nie. Jednoducho si nemám s nimi čo povedať. Berú to tak, že načo budeš pozerať telku, keď nevidíš, načo ideš na výlet, keď nevidíš a mňa toto deprimuje. Ľudia si myslia, že keď nevidíš, máš sedieť doma na zadku. Keď ma niekam dovedú a povedia mi ,,Zostaň tu a počkaj", tak nestojím na mieste. Idem si to obehnúť sama so sebou. Dáš ruky pred seba a ideš.

Dá sa to takto aj na voľnom priestranstve, napríklad na ulici?

Napríklad chodím na hríby s neterami do lesa. A tam neterka na mňa kričí: „Krstná, krstná, pozor, je tam strom!" A jej vravím: „Ja viem." Pretože to počujem, keď mám prekážku pred sebou. Takže som schopná chodiť v lese bez slepeckej paličky. Ideš po cestičke a počúvaš, čo máš okolo seba.

Máš pocit, že ľudia, ktorí vidia, nepočúvajú?

To sa mi stáva, keď pozerám televízor. Vravievam, že pozerám telku. Dokonca sedím tak, aby som bola na ňu natočená. Chcem počuť zvuky, podľa ktorých sa viem orientovať, či sú vo filme na ulici alebo v obchode alebo v sprche. A vtedy, pretože našich dabingových hercov už mám zafixovaných, podľa hlasu viem, napríklad v kriminálke, kto je vrah. Mama vraví, že to nie je možné, ja namietam. Ona sa totiž sústredí na hercov, čo robia, kde sú, ako sa tvária a je toho naraz veľa. Ja zase zachytávam iné veci, keď ich počúvam.

Zaujíma ma téma šport a ty. Je to teraz veľmi moderné sa hýbať. Športuješ?

Povedala by som o sebe, že som lenivý tvor. Ale najviac milujem plávanie. Milujem ten pocit slobody, že nemusím dávať pozor čo je okolo mňa, či som nad vodou, pod vodou, či len tak ležím. Občas si idem zajazdiť na koni. Kamarátka má kone a hoci som najskôr mala zlý pocit z toho, že ho mám viesť sama, veľmi rýchlo mi vysvetlila, že ani ten kôň nie je taký hlúpy, aby narazil do steny, aj keď ho tam ty vedieš. Takže sa snažím si aj dva krát za týždeň zajazdiť. A ešte mám rada turistiku. Naposledy som vyliezla na Šútovské vodopády, z toho sa teším. Na leto si znova niečo plánujem, lebo hory, to je moje. Takže je toho vlastne dosť veľa, čo robím. Minule som synovcovi zobrala kolieskové korčule a korčuľovala som sa po dedine. Tá moja Sofie ma zobrala za ruku a išli sme.

Rada chodíš po horách, rada cestuješ. Aké miesto ťa najviac zaujalo?

Milujem napríklad Grécko a Krétu, raz si tam chcem zaobstarať malý domček a behať po pláži. Moja srdcovka je tiež Krakov, tam chodím každý rok, do Sanktuária Božieho Milosrdenstva. Tam je aj obraz Božieho Milosrdenstva, pred neho sa posadím, tam si dobíjam baterky do ďalšieho roku. Inak som pocestovala Sicíliu, Čiernu Horu, ale najviac na mňa zapôsobil Izrael. Bola som v Jeruzaleme, na miestach, kam chodil Ježiš. Keď si na Olivovej hore, keď pozeráš na Getsemanskú záhradu alebo si v Betleheme na mieste, kde sa narodil, tie pocity sú neopísateľné.

Si teda veriaca?

Som veriaca, verím v Boha a anjelov. Moji rodičia mali voči náboženstvu averziu, takže ma do toho nenútili. Ale pamätám si silný pocit viery hádam pred desiatimi rokmi, keď som bola v Krakowe pred obrazom prvý krát. Tak ma to miesto oslovilo, keď som tam prišla, že som si kľakla a začala som plakať. Asi dve hodiny som nevedela prestať. Pýtala som sa, prečo ja. Na takom mieste ti idú myšlienky týmto smerom. Prečo sa to stalo mne? Prečo nie niekomu inému, že nevidí? Potom som v sebe vytvorila myšlienku, že takto si ma boh asi skrotil. Pretože keby som videla, tak som už asi niekde na druhom konci sveta. A to mi pomohlo sa s tým zmieriť.

Máš nejaký sen, ktorý by si si chcela splniť?

Píšem knihu, tak som sa vlastne dostala aj do skupiny E-žien. Je to historický román, hlavná hrdinka je tiež slepá. Mala som pocit, že potrebujem poradiť v štylistike. Keď som sa stretla s Gabikou Revickou porozprávali sme sa, hneď na našom prvom stretnutí ma sfúkla, že než vydám čokoľvek iné, mám najskôr napísať o sebe. Nechápem prečo, pre mňa som stále veľmi obyčajná, takže trochu sa s tým trápim. Ale potom mi sľúbila, že mi už vydá hocičo. Riešime spolu jeden perspektívny projekt s audioknihou a opakuje mi, aby som napísala divadelnú hru. Úryvok, ktorý odo mňa čítala, ju nadchol. Za krátky čas, čo sa poznáme, sme boli spolu niekoľkokrát v bratislavskom divadle a po koučingu s ňou som začala písať recenzie k divadelným hrám. Ani ja som neušla jej dolovaniu talentov. Veľmi sa teším z konferencie, ktorú zorganizovala, krátko pred ňou som ešte odletela do Paríža. Tentokrát pracovne. Prizvali ma k istému projektu, no ešte by som so zdieľaním naplnenia tohto sna trochu počkala.

Rozhovor s Miškou Hanekovou pripravila Lenka Nemečková

Prihlásenie

Táto stránka používa cookies. Viac info