Sny som si plnila postupne, vôbec som sa im nebránila

Maria Černická„Pochádzam z obce Visolaje," prezradila mi Mária Černická, keď sme sa po prvý raz stretli. Netušila som, kde to je, ale vďaka mape som jej rodisko lokalizovala v púchovskom okrese. Pôvod názvu obce je zahalený tajomstvom. Je pravdepodobné, že ide o slovanské pomenovanie kmeňa „vislanov", ktorý tu voľakedy žil a pôsobil. Mária tiež nezostala žiť doma, lebo cítila, že má ísť ďalej za svojimi snami. Pozvanie na rozhovor pre E-ženy bolo pre ňu milým prekvapením. Mňa zase potešilo, čo všetko mi o sebe prezradila.

Odmalička som bola neustále v pohybe, ale rodičia si to nevšimli a viedli ma k hudbe.

Keď som bola malá, rada som trávila čas vonku, behala som, spievala a tancovala. V našej rodine sa veľa spievalo, napríklad keď sa rodičia stretli s kamarátmi, my deti sme sa pri nich hrali a vnímali ich spev, prípadne sme sa k nim pridali. Na základnej škole som sa učila hrať na zobcovú flautu. Mala som ju veľmi rada a cvičila som s radosťou. Brávala som si ju aj na toaletu, noty som si položila na nohy, vzala som flautu do ruky, otvorila som okno a vyhrávala som si. Pani učiteľka mi povedala, že mám talent, a navrhla mojim rodičom, aby ma dali na ZUŠ-ku. Tak som chodila na klavír do Považskej Bystrice a mojej mame napadlo, že by som mohla pokračovať v štúdiu na konzervatóriu. Ja som vtedy ani netušila, čo to je. Keď sme končili základnú školu, pýtali sa nás, kam chceme ísť ďalej študovať. Chcela som byť recepčná alebo krajčírka, také povolania sa totiž často vyskytovali v mojom okolí, ale mama mi začala rozprávať o konzervatóriu v Žiline a bolo rozhodnuté. Na tú školu mám len pekné spomienky, tam som si aj vytvorila krásny vzťah k hudbe. Neskôr ma začalo lákať herectvo.

Zamilovala som sa a všetky plány išli bokom.

Po skončení konzervatória som začala študovať v Bratislave hudobnú vedu. Ten odbor som aj skončila, chcela som však ísť študovať herectvo a naozaj poctivo som sa na to pripravovala. V Mlynskej doline na internáte som však spoznala svojho budúceho manžela a na herectvo som viac nepomyslela. Od tej chvíle som mala v sebe blok, nevedela by som na javisku pobozkať cudzieho chlapa. Keď ľúbiš jedného muža a máš hrať zaľúbenú, pobozkať iného alebo zahrať posteľné scény, to by som teda nedokázala. Pre mňa prichádzali do úvahy len dramatické postavy, kde by som nakoniec zomrela. Napokon som si splnila sen a chvíľu som pôsobila
v amatérskom divadle.

Od detských čias bol mojou vášňou šport.

Odmalička som chcela robiť gymnastiku. Po prvej vysokej škole som išla ďalej študovať, tentoraz na Fakultu telesnej výchovy a športu so špecializáciou na fitnes. Môj partner ma pripravoval na prijímacie skúšky, lebo tam už študoval. Zostala som tam napokon tri roky. Za ten čas som získala skúsenosti v Dúbravskej televízii, pripravovala som súťaž, v ktorej vystupovali a spievali deti. Počas školy sa mi splnil aj sen spojený s moderným tancom. Bola som členkou tanečnej skupiny, ktorá trénovala na Slovensku, ale vystupovala len v Rakúsku. Športu som sa napokon vzdala, lebo vo mne začali bublať ďalšie sny. Chcela som ísť pracovať a na školu prichádzali stále mladší spolužiaci. Po škole prišla svadba a do roka prvé dieťa.

Z internátu sme sa presťahovali najprv do podnájmu a odtiaľ do vlastného bytu. Mama ma nahovárala, aby sme mali čo najskôr druhé dieťa, aby som potom mala pokoj, do mňa však vošli „čerti" a vyhlásila som, že druhé dieťa budem mať vtedy, keď pocítim potrebu. A tak sa aj stalo. Druhé dieťa prišlo po päť a pol roku, pre mňa to bol ideálny odstup.

Pocítila som volanie učiť a dať deťom viac slobody.

Pred druhou materskou som istý čas pracovala v ženskom fitness centre. Uvedomila som si, že ma život posúva do ďalšej úlohy – komunikovať s ľuďmi. Ženy vo fitku to potrebovali ako soľ. Milovala som momenty, keď som vítala klientky vo dverách a na ich tvárach sa hneď zjavil úsmev. Niekedy im ani nešlo o to, aby si poriadne zacvičili, skôr sa potrebovali odreagovať, vyrozprávať, zasmiať sa, veď smiech naozaj lieči.

V tom čase som po druhý raz otehotnela. Vďaka klientke, ktorá sa neskôr stala mojou priateľkou, som spoznala ženu, ktorá sa venuje domácej škole. Skontaktovala som sa s ňou a dostala som sa do skupiny domškolákov. Poradili mi, čo mám robiť. Zohnala som si potrebné materiály, nakúpila knihy a doplnila informácie z internetu.

Vďaka domácemu vzdelávaniu mám oveľa hlbší vzťah s dcérou Sofiou.

Sny som si plnila postupneViac si uvedomujem, akú má povahu. Sme dennodenne spolu, mám na ňu viac času, viac sa zhovárame o živote, napr. o vzťahu muža a ženy, o manželstve, o deťoch, alebo jej odpovedám na čokoľvek, čo sa ma opýta. Deň si rozvrhnem podľa potreby, varím, keď potrebujem, dieťa má väčšiu slobodu a snažím sa ju viesť k samostatnosti. Samozrejme, že sa u nej chvíľami objaví aj lenivosť alebo vzdor, a vtedy sa rozčúlim. Naposledy chcela odo mňa obálku, tak som jej povedala, nech si ju vyrobí sama a môže ju potom darovať kamarátke. Všimla som si, že veľa vecí sa učí len pozorovaním, čo je pre ňu veľké plus do života, napríklad sa tak naučila háčkovať. Zároveň som na rodičovskej dovolenke s mladším synom. Veľkým mínusom domáceho vzdelávania je, že sa žena vzdáva svojho platu. Venujem sa dcére a iným záľubám, ktoré som rozbehla. Teraz je na nej, ako sa rozhodne. Buď budeme pokračovať spolu doma, alebo môže ísť do školy, to už nechám na ňu. To isté plánujem urobiť aj s mladším synom, preto ho už teraz vediem k slobode, lebo chlapec potrebuje inú výchovu ako dievča. Myslím, že som to aj vďaka manželovi zavčasu pochopila.

Začala som viac vnímať samu seba a pochopila som, čo to znamená byť ženou.

Nejde len o učenie. Mala som veľkú výhodu, lebo moja dcéra sa sama v piatich rokoch naučila čítať. Zrazu sa začala pýtať na písmená. Tak sme jej to vysvetlili. Sama sa naučila aj písať. Pri učení som bola najprv dosť prísna, no neskôr som si dovolila väčšiu voľnosť. Keď sme chodili von, rozprávali sme sa o stromoch a bylinkách alebo sme s lupou v ruke pozorovali chrobáčiky. Postupne som pochopila, že dieťa sa neustále učí. Začal ma zaujímať aj vzťah medzi mužom a ženou a výchova syna. Potom som začala vnímať muža a jeho podstatu. Tu veľa žien robí chybu, lebo stavajú do popredia úlohu matky a brzdia svojho partnera. Všeličo mu zakazujú, ale muž potrebuje slobodu. Brzdia nás vzorce, ktoré sme zdedili po rodičoch, resp. sa prenášajú z generácie na generáciu. Keď si to žena alebo muž uvedomia, snažia sa mnohé vzorce narušiť, zmeniť k lepšiemu. Je to ťažké, ale dôležité je začať, postupovať krok po kroku a deti v tom môžu neskôr pokračovať. Keď sa žena nevie rozhodnúť, čo je správne, urobí dobre, ak sa spýta muža na jeho názor.

Nedávno som dostala odpoveď, prečo sa už dávno túžim stretávať so ženami. Keď bola Sofia malá, predstavovala som si, že sedíme s ostatnými ženami v kruhu a rozprávame sa o témach, čo nás zaujímajú. Okolo môžu behať deti. Až teraz som pochopila, že išlo o moju túžbu prebudiť v sebe skutočnú ženu, nehrať sa na niekoho iného, otvoriť v sebe ženskosť, nedržať opraty, ale prenechať podiel na výchove detí aj otcovi, čo je podľa mňa pre všetkých dôležité. Môžem si dovoliť robiť chyby, plakať pred mužom, pred deťmi, pred synom. Ukázať svoju ženskú zraniteľnosť, potom má muž chuť ženu chrániť, vcítiť sa do nej.

S manželom sme niekoľko rokov snívali o tom, že niečo spolu rozbehneme.

Sny som si plnila postupneJedného dňa začal môj muž nosiť domov články o slovanstve. Tieto myšlienky vo mne rezonovali a ladili s mojím vnútrom. Hlbšie som si uvedomovala svoju rodinu a predkov. Veľmi sa nám páčila práca Rusov a Ukrajincov, ktorí šijú pekné veci zdobené slovanskými symbolmi, tak sme sa nimi inšpirovali. Rozhodli sme sa, že aj my budeme vyšívať tričká. Manžel urobil grafické návrhy s takými bohatými výšivkami, že by sme to sami asi neušili. Povedali sme si, že chceme vyšívať slovanské symboly. Zistili sme, že výšivky sa robia strojovo, nie ako naše staré matere, ktoré si nakreslili vzor uhlíkom a cez zimu vyšívali. Vybrali sme si stroj, nite, ihly, rámčeky, papier, sprej, program a pod. Pri tomto sme využili vzájomné dopĺňanie mužskej a ženskej energie. Manžel má zatiaľ svoju prácu, ale popritom mi stíha pomáhať, za čo som mu veľmi vďačná a cením si, čo všetko pre mňa robí. Venuje sa mužskej, technickej stránke a grafike. Ja robím všetko ostatné.

Symboly sa dajú aj kombinovať, lebo každý má iný význam a farebne sa dopĺňajú. Názov svojej stránky som vymyslela v pokojnej chvíľke, keď som ležala v posteli. Volá sa „Slovienka" a v duchu som hneď videla aj logo. Prišla som za manželom, opísala som mu môj nápad a do pár minút na to prišiel. Opäť príklad prepojenia. Muž vymyslel slogan: „Bohatstvo minulosti obnovujme v prítomnosti". Za symbol som si zvolila Ľelník, dobrý pre malé aj mladé dievčatá, ktorý sme vložili do slnka. Pracujem so symbolmi, ktoré už dávno existujú, ja ich len kombinujem. Tričká boli prvé, postupne sme pridali vrecká na chrbát, mikiny, tielka a ľanové veci – blúzky a pánske košele. Samozrejme, ponuku stále rozširujem. Zákazníci si vyberajú intuitívne z konkrétnej ponuky alebo podľa popisu symbolu. Takisto si môžu vytvoriť aj vlastný návrh.

Rada čítam nahlas pred ľuďmi.

Keď som bola malá, veľmi rada som čítala. Sadla som si k otcovi na posteľ a čítala som mu Dobšinského rozprávky. V škole som tiež rada čítala, ale tam som bola o to trochu ukrátená a bolo mi z toho smutno. Vtedy vyberali len jednotkárov. Chcela som chodiť niekam recitovať alebo čítať, ale nevšímali si ma. Keď sme začali vyšívať tričká, manžel mi poslal plagátik o staroslovanskej vatre v Turčianskej Štiavničke. Išli sme sa tam pozrieť. Zoznámila som sa tam s autorom webového portálu CEZ OKNO. Povedal mi, že hľadá spolupracovníčku, ktorá by raz za čas niečo nahrala pre web. Po niekoľkých dňoch sme sa opäť skontaktovali a dohodli sme sa, že budem preňho nahrávať krátke podcasty, Neskôr sme prešli na dlhšie články.

Veľmi ma to baví. Keď nahrávam, zmení sa mi hlas, lebo cítim, že poslucháčom vtedy niečo dávam. Je zamatový a medový, ani manžel ma na nahrávke spočiatku nespoznal. V kútiku duše stále snívam, že raz nahrám niečo väčšie, pre viac ľudí, prípadne pre deti. Nevadí mi čítať ani pred masou ľudí, je to pre mňa pekná výzva. Rada by som nahrala audio CD pre deti s rozprávkami, kde sú hlavné postavy zvieratká. Sú to poučné príbehy, napísala som ich počas druhej materskej. Chcela by som osloviť niektorú z E-žien, len čakám, kedy príde vhodný čas na stretnutie, prípadne kam ma život nasmeruje.

Keď si niečo splním, idem ďalej za ďalšími snami.

Stále snívam. Každý z nás potrebuje snívať! Slovienke sa už venujem naplno. Momentálne sa mi pomaly plní jeden z ďalších snov, budeme mať pozemok s domčekom. Vlastný kúsok zeme! Veľmi sa na to teším. Prijmem čokoľvek, čo mi príde do života, nebojujem. Už sa nepýtam prečo, len čakám. Treba snívať, sny sa plnia, či chceme alebo nechceme, ale presne vtedy, keď sa splniť majú. Keď to každý pochopí, budeme spokojnejší, kľudnejší, trpezlivejší a budeme si užívať to, čo v tej chvíli máme. Žiť život taký, aký je, prijímať skúšky s vďačnosťou a ďalej snívať.

Rozhovor pripravila: Eva Kopecká

Prihlásenie

Táto stránka používa cookies. Viac info