Komunikujme, aby sme si rozumeli
Keby sme na nejaký čas odsunuli bokom všetky naše domnienky a očakávania, určite by sme sa vyhli mnohým vzájomným.jpg)
konfliktom. S partnermi, priateľmi či s deťmi. To, čo nepoznáme, nemôžeme pochopiť, a preto spolu potrebujeme komunikovať. Úprimne, láskavo a ak chceme, aby si z našej komunikácie zobrali čo najviac aj naše deti, tak aj zreteľne.
Vybavujem si veľavravnú ilustráciu, na ktorej bol vyobrazený muž ležiaci na zemi na samom okraji priepasti. Jednou rukou držal ženu, ktorá visela nad priepasťou. Tá očakávala, že ju muž vytiahne z priepasti von. Bolo tam však niečo, čo ona nevidela. Na muža zozadu útočil vlk. Muž, ktorý sa snažil ubrániť vlkovi a súčasne držal ženu zo všetkých svojich síl, aby ju nepustil, očakával, že mu žena pomôže, že sa aj ona bude držať druhou rukou alebo sa pokúsi nohami zachytiť o stenu. Bolo tam však niečo, čo muž nevidel. V stene priepasti bola dutina, z ktorej na ženu útočil had.
V podobných situáciách, aj keď v menej extrémnych, sa nachádzame denne. Nevidíme do hláv iných ľudí, nepočujeme ich vnútorné hlasy, ani necítime ich pocity.
Uveďme teda príklad z bežného života.
Manžel v podvečer zaparkuje pred domom. Vypne motor a ešte chvíľu sedí za volantom a vychutnáva si ticho, ktoré je spolu s ním zatvorené vo vnútri auta. Od obeda už ubehlo veľa času, a tak ho z jeho rozjímania vyruší škŕkanie prázdneho žalúdka. Pozrie sa na hodinky a s hlbokým povzdychom si uvedomí, že opäť strávil väčšinu svojho dňa v robote. Unavene si privolá výťah, teší sa na rodinku a najmä na teplú večeru. Manželka práve vešia bielizeň, ktorá sa hodiny krčila v pračke. Ponožiek ako pre stonožku. Starší syn sa hrá v izbičke a jeho malá sestra sa plazí mame pod nohami. Žena dúfa, že manžel príde každú chvíľu, aby jej zobral malú a ona mohla dokončiť večeru. Kľúče vo dverách pre ňu signalizujú úľavu. Manžel nevedel, že mala zlý deň. Mierna nepohoda vznikla ešte pred obedom, keď starší syn zúril nad príkladmi z matematiky a zobudil svoju malú sestričku. Po obede s nimi odmietal ísť von a navečer už mrnčali obe deti. Manželka nevedela, že manželova firma prišla o zákazku, na ktorej v posledných týždňoch tvrdo pracoval.
Ak nepoznáme pocity druhých, len ťažko ich vieme pochopiť.
Najväčšou chybou by bolo snažiť sa nájsť, kto z partnerov má pádnejší dôvod na hnev, únavu, sklamanie či rezignáciu. Každý z nich má právo na svoje pocity. Je ponorený do svojho prežívania a momentálnu situáciu vníma zo svojho uhla pohľadu, ktorý vychádza z odlišných prežitkov. Jediné, čo ich teraz môže spojiť, je vzájomná komunikácia.
.jpg)
Prijatie skutočnosti, že zlé dni sprevádzané pocitmi sklamania, vyčerpania či rozladenosti proste existujú, rovnako ako existujú aj pocity radosti, nám pomôže zlé chvíle prekonať. Keď budeme načúvať ľuďom okolo nás, rastie šanca, že aj my budeme vypočutí. Dôležité však je, že keď svojich blízkych pochopíme a povieme im to, oni sa naučia chápať nás. Vtedy idú bokom výčitky, prečo nie je hotová večera, prečo je všade taký neporiadok alebo prečo niekto prišiel tak neskoro. V tom najlepšom prípade je k dispozícii otvorená náruč, ktorá zmierni všetky trápenia sveta. Úsmev, ktorý nám dáva istotu, že spolu to zvládneme. Komunikovať neznamená vyliať na partnera vedro sťažností o ťažkostiach, ktoré nás počas dňa stretli. Šťastnejšie je konštatovať, čo práve prežívame, aby sme boli pochopení, alebo požiadať o pomoc, ak cítime, že naša trpezlivosť už preteká cez okraj našich schopností.
Pozor, na čo upriamujeme svoju pozornosť!
Zamyslime sa nad tým, čo šírime do svojho okolia. Máloktorý deň je taký zlý, aby sa na ňom nedalo nájsť niečo pekné. Vedome sa zamerajme na drobné radosti, nepatrné pokroky či malé úspechy. To ľudia počúvajú radšej.
Čo na záver? Neskrývajme svoje emócie pred deťmi. Hovorme o nich a ukážme im, ako sa dajú zvládnuť, aj keď sú pre nás nepríjemné. Deti sa učia predovšetkým napodobňovaním, preto majme na pamäti, že naše emocionálne schopnosti vedome aj nevedome kopírujú. Ospravedlňme sa, ak podľahneme emóciám, ktoré negatívne ovplyvnia naše správanie voči druhým. Nezaťažujme však deti neprimeranými srdcervúcimi scénami, z ktorých sa dieťa nič nenaučí, a naopak, mu zoberú pocit bezpečia. Ak vidíme, že partner je v stave, kedy stráca pevnú pôdu pod nohami, uvedomme si, že je to iba nezvládnutá emócia, ktorá sa čoskoro vytratí, ak do nej nevložíme svoju energiu. Buďme si vedomí svojej momentálnej sily a predajme deťom cenné bohatstvo v podobe rešpektu k prežívaniu druhých.
